Nečakať tupo na stavebný boom

15.04.2012 | Patrik Garaj | © 2012 TREND Holding

Vytváranie vlastných zadaní je dnes súčasťou praxe architekta, hovorí Mária Topolčanská

Kreatívne (logo rubriky)

Architektúru študuje na slovenských vysokých školách vyše 1 500 študentov a každý rok z nich vyjde zhruba dvesto absolventov. Keďže Slovensko nie je krajina veľkých ateliérov, ktoré by si odchytávali talenty, mnohí začínajúci architekti narazia v praxi na otázku založenia vlastného štúdia. To, ako sa im pri rozbiehaní vlastnej existencie darí, bolo počas takmer desiatich rokov predmetom záujmu architektonickej platformy Wonderland. Medzinárodná iniciatíva mapovala podmienky práce mladých architektov v európskych krajinách vrátane Slovenska. Hmatateľným zavŕšením práce organizátorov je nedávno publikovaný Manuál pre začínajúcich architektov (Manual for Emerging Architects). Na projekte sa autorsky podieľala aj architektka a publicistka Mária Topolčanská.

Na čo potrebuje začínajúci architekt manuál?

Povinnú príručku nepotrebuje, ale ak má viac otázok ako istôt, zíde sa mu náš generačný prieskum. Je to možnosť dozvedieť sa v koncentrovanej forme o podmienkach výkonu slobodného povolania architekta naprieč Európou, zozbieraných od stovky mladých architektov z rôznych európskych krajín. Manuál sme pôvodne vydávali na pokračovanie a jednotlivé diely boli venované témam ako začať, aké sú prvé chyby, ako vyjsť na verejnosť, ako robiť súťaže a ako a či sa špecializovať.

Ak sa mladému architektovi zíde manuál, znamená to, že škola nie je dostatočnou prípravou na rozbehnutie ateliéru?

Vysoká škola je prípravou na to, čo bude architekt robiť, či bude vedieť architektonicky rozmýšľať o priestore v širokých súvislostiach. Druhá vec je, ako to bude robiť. Čiže ako svoje vedomosti uplatní v praxi. Náš manuál je zbierkou možných odpovedí na praktické otázky týkajúce sa rozbehnutia samostatného ateliéru.

Mala by škola architektov pripravovať aj na fungovanie na trhu?

Rozhovory o tom môžu byť prirodzenou súčasťou štúdia a to priamo cez skúsenosti tých, ktorí ateliéry na školách vedú. Samozrejme, len ak skúsenosti so začínaním v praxi vôbec majú.

Zodpovedajú dve stovky absolventov ročne reálnemu dopytu po architektúre na Slovensku?

Dopyt po architektonických riešeniach tu je, ale málokedy smeruje na výber tých najlepších. Absolventské čísla môžu na prvý pohľad naznačovať, že intelektuálny potenciál architektov sa niekde stráca alebo že opúšťajú svoju profesiu a nakoniec robia čosi iné. Podstatné je zmeniť stereotypy toho, čo sa od práce architekta očakáva a čo sa pod architektúrou rozumie.

Bežne sa pod architektúrou rozumie navrhovanie budov.

To je práve dosť limitovaná predstava o tom, čo všetko táto profesia môže ponúknuť. Najlepší absolventi dnes vôbec nezapadajú do tohto modelu a menia ho. V Európe je bežné, že paralelne existujú aj iné formy architektonického uplatnenia sa. Úspešný architekt nemusí byť len ten, ktorý má v priemernom domácom časopise publikovanú priemernú stavbu a každoročne vykáže portfólio priemerných realizácií. Tí úspešnejší sa realizujú tiež zakladaním nezávislých centier architektúry, časopisov či nových škôl architektúry. Aj na Slovensku sa atmosféra mení a mladší si už nenechávajú vnucovať zastarané meradlá úspechu.

Čo má vplyv na rozširovanie pracovného záberu dnešných architektov?

Identita architekta je omnoho otvorenejšia. Dnes má na to občiansku aj profesnú slobodu a vzdelaním v zahraničí je pripravený použiť ju lepšie, než len tupým čakaním na stavebný boom. Veľký rozptyl úloh medzi riešením konceptov mesta a interiérových detailov je v architektúre úplne prirodzený. Vnímavý architekt sa v oboch mierkach pohybuje s rovnakou citlivosťou. Ešte viac sa vžitým predstavám vzďaľuje architekt, keď začne presahovať do sféry teórie žurnalistiky, aktivizmu, strategickej komunikácie s developermi, verejnosťou či mestom. Architekt môže byť činný aj bez toho, aby niečo zbúral alebo postavil.

Dnes sa stáva štandardom, že architekti si sami vymýšľajú zadania. S čím to súvisí?

Toto je jedna z najväčších zmien v pozícii architekta. Doba pasívneho čakania na zákazky od klienta je preč. Ide o obrannú reakciu na podmienky, ktoré tu sú. Architekti teda len neplačú nad tým, že nič nefunguje, a nie všetci sa v núdzi uchyľujú k nekalým praktikám získavania zákaziek. Naopak, individuálne iniciované projekty sa ukazujú ako poctivé východisko z tejto situácie. Architekti sa snažia pre svoje aktivity získať aj ďalšie kreatívne profesie a tieto vzťahy dočasne vytvárajú podľa charakteru projektov. Tvorba v sieti jednotlivcov alebo na širšej platforme sa stáva prirodzenou. Prejavuje sa to aj v názvoch ateliérov ako napríklad rakúsky Share, české ateliéry Skupina, My alebo slovenský Plural.

Čo je najväčší problém, s ktorým majú začínajúci architekti do činenia?

Zásadný problém je v tom, že na Slovensku neexistuje otvorené súťaženie o architektonickú kvalitu. V Chorvátsku či Slovinsku nestrácali čas výhovorkami o záťaži z minulosti a systém otvorených súťaží tam vytrénoval mladých architektov na európsku špičku. Na súťažiach je pre prax najzdravšie to, že mladý architekt sa môže úspechom v súťaži dostať priamo k založeniu prosperujúceho ateliéru. Za posledných desať rokov sa u nás táto stratégia podarila len ateliéru zerozero, založenému na vysúťaženom projekte bytových domov CMYK v Prešove. Ateliér dnes realizuje aj prestížne vysúťažené Kasárne Kulturpark v Košiciach.

Prečo takéto súťaže na Slovensku nefungujú?

manual

Nie je tu návyk nechať sa dobrovoľne posudzovať druhými. Anonymných súťaží o najkvalitnejší návrh je v porovnaní s počtom realizovaných stavieb smiešne málo. Bez dobrých súťaží nedodržujeme hygienu dobrej architektonickej praxe, len riešime, či máme dosť európsky mejkap. V krajinách, kde tento mechanizmus funguje, je zjavné, že pomer investície do otvoreného výberu a jej návratnosti vo forme kvalitnej architektúry je výhodný pre všetkých zúčastnených.

Platí nízky záujem o súťaže aj u súkromných investorov?

Takým, ktorí mentálne stále žijú v deväťdesiatych rokoch a nepotrebujú si nič overovať súťažou, stačí priviesť si architektonickú hviezdu veľkého mena, často už dávno za zenitom. Pritom aj pre veľké ateliéry môže byť konfrontácia v anonymných súťažiach výzvou na aktivizovanie sa k inému výkonu pre investora. Všetkým to môže priniesť dobré referencie. No budovanie dobrého mena súťažami sa tu ešte neujalo vo verejnom ani privátnom sektore, dokonca ani medzi etablovanými architektmi samými.

Je východiskom zo slabej kultúry súťaží možnosť operovať v európskom i globálnom kontexte?

Byť jednou nohou doma a druhou mimo slovenskej scény je pre začínajúcich architektov už úplne prirodzené. Architektonické formáty súťaží naprieč Európou, ako je napríklad Europan, suplujú biedu domácej situácie. Len v minulom roku boli medzi ocenenými dvaja mladí slovenskí architekti Peter Stec a René Dlesk. Aj vďaka tomu, že obaja založili ateliéry fungujúce aj mimo slovenskej scény. Za účasťou na zahraničných súťažiach je úsilie preraziť a potom prenášať európsku architektonickú prax aj na Slovensko.

Ako sú na tom všeobecne slovenskí architekti v porovnaní s kolegami z ostatnej Európy?

Podľa štatistiky z manuálu by mohli byť najspokojnejší rumunskí architekti, lebo na jedného z nich pripadá 4 900 obyvateľov krajiny a za rovnaké náklady sa tam dá postaviť rodinný dom s takmer najväčšou výmerou v Európe. Oveľa väčšia hustota, a teda aj konkurencia je napríklad v Taliansku, kde na jedného architekta pripadá len okolo štyristo obyvateľov. Na Slovensku je to 3 300 obyvateľov na architekta. Z čísiel sa však nedá celkom vyčítať, ako na tom profesia je. Žijeme v kultúrne riedkom, na kvalitu architektúry málo koncentrovanom priestore. Sme okrajoví, ale môžeme si slobodne vyberať svoje úlohy.

Mária Topolčanská - architektka a kritička. Po pôsobení v zahraničných ateliéroch a návrate z Barcelony do Bratislavy pracuje od roku 2003 v slobodnom povolaní. Na oddelení architektúry SAV sa venuje výskumu súčasnej architektúry a mesta. Externe učí na Fakulte architektúry STU, kde nedávno založila medzinárodnú platformu interCity (medziMesto). Spolupracuje s európskymi časopismi Era 21 a A10.

Foto - Maňo Štrauch

Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.

Článok vyšiel v novom vydaní týždenníka TREND 14/2012.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.

Článok vyšiel v týždenníku TREND 14/2012. Na webe je voľne dostupných niekoľko vybraných článkov z každého vydania. Väčšina obsahu z týždenníka TREND ostáva vyhradená pre predplatiteľov, ktorí majú neobmedzený prístup k aktuálnym aj archívnym vydaniam na webe a TREND si môžu sťahovať aj do mobilných aplikácií.

  • Nahor
  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 0 Diskusia

Diskusia (0 reakcií)

Nástroje

  • Nahor
  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 0 Diskusia

Rubrika