Automobilová doprava naráža vo veľkých mestách na hranice rastu. Prechod na hromadnú mestskú dopravu však viazne. Jedným z dôvodov je túžba obyvateľov miest udržať si schopnosť cestovať kedykoľvek, kamkoľvek, na ľubovoľne dlhý čas a bez viazanosti na druhých. Tieto potreby uspokojujú taxi služby, požičovne áut a v čoraz väčšej miere car-sharingové spoločnosti.

Mnohé car-sharingové firmy sú neziskové, ale spoločnosť Zipcar patrí k tým, ktoré chcú dosiahnuť čo najväčší profit. Azda aj preto získala postavenie svetovej jednotky a v súčasnosti sa tlačí z amerického kontinentu na európsky trh, konkrétne do Londýna. So správou mestského obvodu Westminster prevádzkuje od júla spoločný projekt, na základe ktorého dáva okrem klasických benzínových do obehu aj autá na hybridný a čisto elektrický pohon. Ide o flotilu sto vozidiel.

Ako tofunguje

Členovia car-sharingových spoločností obyčajne zaplatia jednorazovo za registráciu, k tomu členský poplatok za zvolené časové obdobie a napokon úhradu za požičanie auta. Na týchto základoch stála nekomerčná car-sharingová služba v Berlíne, o ktorej vyrozprávala pred desiatimi rokmi matke troch detí, štyridsiatničke Robin Chaseovej jej priateľka Antje Danielsonová. Bolo to v kaviarni neveľkého mesta Cambridge, ležiaceho neďaleko Bostonu v americkom štáte Massachusetts. Nachádzajú sa v ňom dve prestížne vzdelávacie inštitúcie: Harvardova univerzita a Massachusettský technologický inštitút (MIT). Robin dovtedy pracovala na medzinárodných projektoch zameraných na očkovanie a plánované rodičovstvo. Zhrozená z diletantizmu mnohých manažérov zapísala sa na MIT a získala diplom MBA. Písal sa rok 1999 a keď stretla Antje, práve uvažovala o založení vlastnej firmy. Nápad bol na svete.

Zrodenie spoločnosti

R. Chaseová mala šťastie, že rozbiehala biznis v meste odlišnom od ostatnej Ameriky. Stovky študentov a pedagógov sa tam už predtým spontánne delili o používanie áut. Inšpirovaní západnou Európou presadali z áut na bicykle a podľa vzoru západoeurópskych kolegov prestávali vidieť zmysel vo vlastníctve vozidiel. Pridajme k tomu ekologické povedomie i zavádzanie jazdných pruhov na diaľniciach po celých USA vyhradené pre vozidlá s viac ako jedným cestujúcim, a vidíme, že Robin s Anjte priveľmi neriskovali.

Robin vypracovala biznis plán a získala úver zhruba milión dolárov z fondov pre drobných podnikateľov. Menšími sumami prispeli príbuzní a známi. Najprv najala programátorov, aby vytvorili automatizovaný systém rezervácie, účtovania a komunikácie na platforme internetu. Tým ušetrila za „kamenné“ kancelárie a oslovila internetovú generáciu. V úvodnej marketingovej kampani zdôrazňovala pohodlie, úspornosť a odbúranie fixných mesačných nákladov zaťažujúcich vlastníkov áut. Dosť sa s Anjte natrápili, kým vymysleli vhodný názov firmy. Napokon sa ako na zavolanie zjavil výraz Zipcar. Slovo zip má istú zvukomalebnosť, podobnú pri označovaní svižného pohybu slovenskému šup. K Zipcar („šupauto“) ešte Robin pridala slogan „Wheels when you want them“ (kolesá, keď ich chcete). A firma bola na svete.

Tmel spolupatričnosti

Environmentalisti spočiatku ohŕňali nosy. Slogan vraj nabáda ľudí k pôžitkárskemu vozeniu sa v autách a poškodzovaniu životného prostredia. „Ignorovala som ich. Budovali sme členskú základňu a do vozidlového parku by som zaradila aj autá značky Hummer, ak by to prilákalo záujemcov,“ žartovala. Ťažké SUV kalibru Hummer, našťastie, neboli potrebné a Zipcar vyvolával v cambridgeských uliciach dostatok zvedavosti flotilou citrónovo zelených Volkswagenov Beetle s emblémom Zipcar.

„Chcela som v ľuďoch vyvolať pocit, že sú cool a kráčajú s dobou, aby im došlo, že bývať v meste a vlastniť auto je hlúposť,“ spomína R. Chaseová. Netrvalo dlho a členovia Zipcar sa družne zdravili svižným mávnutím ruky. Vnímali sa ako členovia elitného klubu a nazývali sa zipstérmi. Robin túto atmosféru komunitnej príslušnosti podporovala usporadúvaním spoločných osláv a záhradných slávností. Zipstéri prideľovali každému prírastku do vozového parku vlastné meno, čo ich viedlo k ohľaduplnému zaobchádzaniu s autami. Členovia Zipcar sa cítili ako veľká rodina, a nie ako zákazníci cudzej odosobnenej korporácie.

Výmena na čele

Prvú zaťažkávaciu skúšku v podobe massachusetskej metropoly Boston zvládol Zipcar v júni 2000 pomerne dobre. O rok nasledoval Washington a vo februári 2002 New York. Vo všetkých troch prípadoch išlo o veľkomestá s rozdielnymi štvrťami, kde sa ľahko vyberala optimálna demografia. Skladala sa z intelektuálskych kruhov (študenti a pedagógovia), umeleckej komunity a z mladej, počítačovo vysoko gramotnej generácie s výrazným ekologickým povedomím stredných príjmových tried, často zamestnanej vo verejnej správe. Atmosféra komunitnej súdržnosti členov Zipcaru bola opojná, ale znemožňovala manažmentu zavádzať vysokoziskové služby. Vysoké marže sa akosi nehodili k ovzdušiu kamarátskeho klubu. Osud spoločnosti závisel od sľubov investorov a keď jeden v lete 2002 sklamal, dozorná rada zbavila vo februári 2003 Robin funkcie výkonnej riaditeľky.

Nahradil ju Scott Griffith, strojársky inžinier, ktorý postgraduálne vyštudoval program MBA na Booth School of Business pri Chicagskej univerzite. Založil a predal softvérovú spoločnosť Information America a úspešne pôsobil v gigantoch Boeing a Hughes Aircraft. Do Zipcaru prišiel s prostým receptom: prestať sa správať ako spoločenstvo alternatívnej kultúry a začať už konečne agresívne podnikať.

Prudký rast

Jeho nový obchodný model vychádzal z predpokladu, že Zipcar môže byť v Bostone, New Yorku a Washingtone ziskový, ak bude mať v každom meste viac ako 150 vozidiel a štyridsať členov prislúchajúcich na auto. To si vyžadovalo zefektívniť systém rozmiestňovania parkovísk, aby autá čo najmenej stáli a čo najviac jazdili. Nezaobišlo sa to bez uplatňovania výdobytkov informačných technológií: navigačnej siete GPS, identifikačných čipov RFID a najnovšie aplikácii pre iPhone 3G S. V súčasnosti navyše nasadzuje aj autá na hybridný alebo čisto elektrický pohon. Zipcar si tak získava mladú generáciu, ktorú na rozdiel od požičovní áut nediskriminuje takzvanými rizikovými príplatkami za nízky vek.

Firma dosahuje pod Griffithovou taktovkou značné úspechy. V roku 2007 už bola dosť silná, aby pohltila svojho hlavného konkurenta Flexcar. Ročný obrat spoločnosti podskočil počas jeho éry z dvoch na sto miliónov dolárov. V roku 2006 prekročil Zipcar hranice USA a otvoril pobočku v kanadskom Toronte. Nasledoval skok cez Atlantik do Londýna. Na americkej pôde vytvoril Zipcar partnerské programy s vysokými školami. Študenti dostávajú zľavy na členských poplatkoch a školy dávajú Zipcaru nižšie poplatky za prenájom parkovacích plôch v internátnych centrách.

Vysoké ciele

Odborníci predpovedajú car-sharingu skvelú budúcnosť, aj keby celková súčasná kríza pretrvávala. Členovia týchto spoločností siahajú po aute väčšinou len vtedy, keď ho potrebujú, a nie na prázdne vozenie ako mnohí majitelia. Najazdia menej kilometrov, čím odľahčujú životnému prostrediu a znižujú preťaženosť cestných sietí. Podľa S. Griffitha ušetrí priemerný zipstér členstvom v Zipcare v porovnaní s celkovými nákladmi na vlastníctvo auta šesťsto dolárov mesačne.

Šéf firmy vidí jej budúcnosť optimisticky: „Takmer 95 percent obyvateľov pätnástich najväčších amerických miest nepotrebuje vlastniť autá. Ak by len päť percent z nich začalo využívať služby Zipcaru, počet členov by vystúpil na milión a ročný obrat spoločnosti na miliardu dolárov. Vo Washingtone, newyorskom Brooklyne a v Cambridgei sú štvrte, kde počet členov Zipcaru už dosahuje desatinu obyvateľstva. A nezdá sa, že to poľaví.“ Firma s členskou základňou tristotisíc zipstérov pôsobí v súčasnosti v 49 mestách USA, v kanadskom Toronte i Vancuveri a v Londýne. Jej vozidlový park má šesťtisíc áut. Na burzu chce S. Griffith vstúpiť v roku 2010.

Foto na titulke - Bloomberg

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.