Svitá na nové časy - začiatok konca plýtvania?

10.4.2009 / Ivan Schultz / Reagovať

Najväčším dlžníkom je štát, tak ak politici celého názorového spektra "potrebujú bojovať proti kríze", mali by začať s plánom a aktivitami pre vyrovnaný rozpočet a s tým prioritne spojenú podporu tvorcov statkov v krajine, ktorú spravujú. To značí správať sa podľa logiky, že najviac minú len toľko, koľko vyprodukujú, ale chcú vyprodukovať viac.
Tak sa správa každá zdravá domácnosť, každý mysliaci manažér, každý zdravý podnik. A ak nevedia v zverenom rámci vplyvu produkovať viac ako je spoločenský priemer, vzdajú sa neproduktívneho majeku. Robí tak každý reálny vlastník, hoci aj prenájmom alebo predajom majetku šikovnejšiemu podnikateľovi, nech tak robí aj štát. Nie je to ani ľavicový, ani pravicový prístup - je len realistický. Dnes už každá moderná spoločnosť, vrátane tej našej, produkuje toľko materiálnych statkov, že vytvára dostatok zdrojov pre sociálne a zdravotné zabezpečenie svojich členov.

Tak ako je možné, že dnes sa s ekonomickými problémami stále ešte spája strach a neistota z budúcnosti? Tak prečo je dnes kríza a aká je to vlastne kríza, kto ju zapríčinil?!
Socialisti? Nemysliace pažravé stádo alebo len chamtiví jednotlivci? Štát? Zámorskí žraloci alebo nejakí spiklenci? Nie a odpoveď znie: konformní politici konformnej väčšiny!

Jednoznačne ale aj paradoxne - krízu zapríčinil nadbytok hmotných statkov vo vlastníctve a správe štátu a absencia rozhodovacej odvahy aj zdravého rozumu politikov pri ich evidencii, zhodnotení a redistribúcii.
Vládnucim politikom všeobecne (česť výnimkám) chýba vizionársky a štátnický pohľad do budúcna. Preto pri výbere a rozdeľovaní daní a odvodov preferujú prízemný až aktualistický populizmus spotrebiteľskej väčšiny, potláčajúci drobnú hospodársku aktivitu progresívnej, tvorivej časti populácie. Tento rozdeľovací populizmus prevláda nad racionálnou zdržanlivosťou pri určovaní miery odvodového a daňového zaťaženia tvorcov hodnôt. Miera subvenčnej podpory neproduktívnych a úzko skupinových záujmov politicky (rozumej voličsky) spriaznených skupín prevláda nad mierou stimulácie tvorcov nových hodnôt.

Aký bude nasledovný vývoj môžeme len odhadovať, isté a zaručené nie je nič.
Možno len klesne spoločenská spotreba ako dôsledok rozhodnutia slepo rešpektovať administratívny príkaz splatiť spoločenské záväzky... A potom znova vzrastie korupcia a štátny klientelizmus?
Alebo vzrastie súkromná produkcia hodnôt a ostane v platnosti rovnaké prerozdeľovanie ako dôsledok celospoločenského kompromisu "chudobných pracujúcich" s "bohatými podnikateľmi"?
Alebo nastal čas aj na hlbšie zmeny v hodnotovej orientácii spoločnosti?
Je čas naučiť sa, čo je a čo nie je sloboda.