Baliaca norma neškodí a nepomáha

Únia má smernicu, ktorá dovoľuje používať netypické hmotnosti a iné miery. Nik sa ju nechystá využívať

53103
06.05.2009 / Eduard Žitňanský

Úradníci dokážu vyriešiť aj problém, ktorý neexistuje. Nechvália sa, lebo ani nebotyčná tvorivosť ich nezvádza k neskromnosti. Kto napríklad vedel o smernici 2007/45/ES? Je to predpis, ktorým sa určujú pravidlá pre menovité množstvá spotrebiteľsky balených výrobkov. Za nepoetickým názvom sa skrýva nepraktický obsah.

Doteraz nikomu nenapadlo predávať kávu vo vreckách po 77 gramov. Nikto také balenie neponúkal, hoci nevedel, že sa to nesmie. Obchodníci sa spoliehali na logiku, aj keď práve 77 gramov kávy vystačí na 11 šálok nápoja. Pre jedenásťčlenné rodiny by to bolo praktické riešenie.

Na začiatku druhej aprílovej dekády začala platiť smernica Európskeho parlamentu a Rady 2007/45/ES. Norma umožní zmenšovanie či zväčšovanie hmotnosti vrecka alebo objemu konzerv. Výrobcovia odteraz môžu baliť potraviny v nezvyčajných objemoch. Múka teda nemusí mať kilogram, môže byť, o koľko chce, ľahšia alebo aj ťažšia. Dosiaľ boli objemy a hmotnosti, ktoré sa mohli predávať spotrebiteľovi určené, samozrejme, smernicou. Dnes norma určuje len veľkosti spotrebiteľského balenia vína a liehovín. „Placačka“ ostane dvojdecová, sedmička vína bude sedmičkou.

Príčinou konzervativizmu euroúradníkov môže byť skutočnosť, že v obehu je veľa sklených fliaš, alebo aj to, že alkohol kupujú netriezvi ľudia oveľa častejšie ako napríklad zubnú pastu. Pri nákupoch netradičných balení totiž zákazník potrebuje trojčlenku, čo je spôsob, ako si prepočítať správnosť ceny netradičného balenia. Človek aj pod miernym vplyvom alkoholu môže mať problém s umiestnením premenných do rovníc, a tak by mu mohli vyjsť „hausnumerá“. Alebo je mu to už jedno, euro sem, euro tam.

Iná smernica určuje, že sa musí uvádzať jednotková cena. Teda to, koľko stojí liter oleja, kilo múky. Ak spotrebiteľ vie, koľko stojí jednotka, ľahko si vyráta, koľko má zaplatiť za 458 gramov. Niekedy na to postačí kalkulačka v hlave, zvyčajne však zákazník na trojčlenku dávno zabudol, čím sa stáva ľahkou korisťou „krvilačných“ obchodníckych šeliem.

Čaro eurospeaku

nakup.jpgV smernici sa okrem iného píše: „Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 12. októbra 2000 vo veci C-3/99 Cidrerie-Ruwet, že členské štáty nesmú zakázať uviesť na trh spotrebiteľské balenie, ktorého menovitý objem nie je zahrnutý v rade spoločenstva a ktorý sa v súlade so zákonom vyrába a uvádza na trh v inom členskom štáte, pokiaľ však nie je cieľom takéhoto zákazu plnenie prvoradej požiadavky súvisiacej s ochranou spotrebiteľa, zákaz sa bez rozdielu uplatňuje na vnútroštátne a rovnako aj na dovážané výrobky, pokiaľ je nevyhnutný na splnenie predmetnej požiadavky a je úmerný sledovanému cieľu a pokiaľ tento cieľ nemožno dosiahnuť opatreniami, ktoré menej obmedzujú obchod v rámci spoločenstva...“ Čaro vety spočíva v tom, že je jednou z najzrozumiteľnejších.

Podstata regulácie je v tom, že úrad, v tomto prípade európsky, sa snaží spotrebiteľa chrániť až ad absurdum a v rovnakej miere podlieha presvedčeniu, že podnikatelia a obchodníci vyciciavajú bezbranného zákazníka. Tento spôsob uvažovania sa v Bruseli udomácnil a vysvetľuje komplikovanosť a často nezrozumiteľnosť európskej administratívy.

Európske videnie sveta získalo popularitu aj na Slovensku. „Ministerstvo hospodárstva SR považuje v nastávajúcom období za svoju najvyššiu prioritu nekompromisne zasahovať proti neodôvodnenému nárastu spotrebiteľských cien, a to intenzívnym a efektívnym výkonom trhového dozoru a cenovej kontroly v oblasti maloobchodu,“ uvádza rezort v informácii o prijatých opatreniach na zabránenie nežiaduceho cenového vývoja.

Smernica je súčasťou slovenskej legislatívy, hoci o nej nevedia ani úrady, ktoré ju pripravovali, alebo sa ich aspoň nepriamo týka. Zlyhali pokusy získať predstavu o uplatňovaní smernice na slovenskom trhu. Pohľad do obchodov nenasvedčoval revolúciu. Ľudia naďalej nakupovali, tak ako sú zvyknutí – a na otázku o netradičných baleniach reagovali so zhovievavým úsmevom.

Kto tu kradne...

Ľuboš Drahovský z výskumnej agentúry Terno si myslí, že zmena môže dezorientovať zákazníkov. „Ak niekto roky kupuje múku, tak si malé zmeny v hmotnosti ani nevšimne. Vie, že múka sa kupuje po kilogramoch,“ vraví.

Človeku stačí malé postihnutie paranojou na vyprodukovanie „spikleneckej“ teórie. Ak kilo cukru stojí taký istý peniaz ako nekilo cukru, potom niekto kradne. To je, samozrejme, možné, ale nie nevyhnutné. Skutočnosť, že výrobcovia majú možnosť používať netypické balenia, neznamená, že chcú klamať. Smernica nie je návod. Rovnako ako medzi vlastníkmi kuchynských nožov je len „promile“ vrahov, tak aj medzi používateľmi smernice je len málo lumpov, prinajmenšom ich nie je väčšina.

Analytik L. Drahovský zdôrazňuje, že najlepším regulátorom je konkurencia, ktorá „eliminuje úlety“. Nateraz sa zdá, že frontová línia ani nevznikla. Existuje smernica, ktorá dovoľuje používať netypické hmotnosti a iné miery, ale nik sa ju nechystá využívať. Obchodníci si myslia, že výrobcovia potrebujú čas, lebo zmeny musia pripraviť... Výrobcovia zasa hovoria, že meniť budú až potom, ak záujem prejaví trh.

Európska administratíva dokáže vyprodukovať čarovné dielka. Smernica o spotrebiteľských baleniach nie je síce „majsterstuck“, ale pobaví. Na úpravu transportu vajec na francúzske zaoceánske územia (smú sa prepravovať len chladené, lebo inak by sa pokazili) nemá, ale pravdepodobne zamestnala rovnako veľa ľudí. Nie je užitočná, ale ani neškodí (aspoň zatiaľ). Napokon, zaplatili si ju sami Európania.

Foto – Maňo Štrauch

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.

Pridaj na facebook delicious linked in pošli na vybrali.sme.sk pošli na twitter

Diskusia (0 reakcií )

© TREND Holding, s.r.o. / Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená. / Podmienky používania / Politika Copyrightu