Manažér roka 2009:   hlavná stránka   |   hlasovanie

Keď v roku 2005 prišiel do manažmentu VÚB, na Slovensku sa zavádzali odvážne ekonomické reformy. A keď sa v lete 2007 stal generálnym riaditeľom, mohol TRENDU v rozhovore povedať, že je rád, že je na Slovensku počas najkrajšej časti hospodárskeho cyklu. Odvtedy sa ekonomická sínusoida prehupla do najškaredšej časti a Ignacio Jaquotot stojí pri kormidle v turbulentnej dobe, keď bankárom nevie nikto prísť na meno. Celý trh zaznamenal otras, no VÚB ho zvládla lepšie ako ostatné spomedzi najväčších slovenských bánk.

Zvyknutý

Pri otázke, ako sa robí biznis v čase krízy, sa pousmeje. Napokon, pre skupinu Intesa, do ktorej VÚB patrí, pracuje už dvadsaťpäť rokov. Postupne sa prepracovával nahor z najnižších pozícií a od roku 1999 až do príchodu na Slovensko bol postupne vo vedení šiestich dcérskych bánk po celej Južnej Amerike. Tam sa podučil manažmentu v ťažkých časoch. „Toto nie je moja prvá kríza. Hoci skúsenosti z Južnej Ameriky sa na Slovensku nedajú využiť na sto percent, do istej miery pomohli,“ poznamenáva

Lekcia číslo jeden – business as usual je chybný prístup. Treba reagovať. A za pochodu modifikovať stratégie i ciele. Priznáva napríklad, že sa nepodarilo splniť zámer dostať sa do prvej trojky na slovenskom lízingovom trhu. Akvizícia B.O.F. ich pred dvoma rokmi dostala na piatu priečku, kde sú i teraz. I. Jaquotot z toho nie je zdrvený: „Treba sa snažiť plniť zámery, ale nie za cenu toho, že by sme podliezli naše kritériá prezieravosti. Časy sa zmenili.“

Keď je reč o recepte na krízu, riaditeľ VÚB pripomenie obľúbené motto: Pripravuj sa na to najhoršie a dúfaj v to najlepšie. No následne prizná, že slogan si prisvojil pomerne nedávno. A pridá prirovnanie: „Je to, ako keď sa rozprší uprostred pretekov Formuly 1. Môžete sa tváriť, že sa nič nedeje, a pokračovať v jazde, ale zakrátko narazíte. Ak ste prezieravý, zájdete do boxov a obujete si pneumatiky do dažďa.“ Každé takéto preteky majú víťazov i porazených, no podľa I. Jaquotota netreba zabúdať na to, že ani kríza takýchto rozmerov neznamená koniec sveta. Ako vidí v daždivých pretekoch umiestnenie banky jej šéf? Sme určite jedni z víťazov, povie po dlhšom váhaní. Akoby sa nechcel chváliť, príliš sa vyťahovať nad veľkých konkurentov.

VÚB začala „prezúvať pneumatiky“ ešte pod vedením Tomasa Spurného, ktorému I. Jaquotot robil rok a pol zástupcu a podpredsedu predstavenstva. Manažérske zásahy, ktorých cieľom bolo zefektívnenie fungovania firmy, sa vo vtedajších dobrých časoch nie vždy stretávali s pochopením radových zamestnancov.

Pred dvoma rokmi nastúpil na čelo Španiel, ktorý nepôsobí tak prísne a temperamentne ako jeho predchodca. A hoci gro vnútrofiremných reforiem, tá zastávka v boxoch na obutie gúm do dažďa, sa odohralo ešte pred krízou, I. Jaquotot ďalej za pochodu procesy dolaďuje. Banka nikdy nie je „hotová“, zdôrazňuje.

Nezdravo veľa

Presnejšie povedané, procesy dolaďuje I. Jaquotot a ostatní členovia najvyššieho vedenia. Nepovažuje sa za typ, čo by prijímal rozhodnutia z pozície funkcie ako autoritársky vodca, rád si najskôr vypočuje názor podriadených. „Mám tu skvelý manažérsky tím, ktorému môžem veriť,“ pochvaľuje si. Akcionári mu do predstavenstva namiešali pestrú zmes riaditeľov, na poradách sa stretávajú štyri národnosti.

Hoci má okolo seba podriadených, na ktorých sa plne spolieha, priznáva sa k neduhu, o ktorom TREND počúva od manažérov pravidelne. Trávi v robote nezdravo veľa času. Lebo operatívne úlohy delegovať vie, ale prípravu na dôležitú poradu na druhý deň nie. A tak do večera vysedáva v kancelárii, študuje dokumenty, pripravuje sa na prezentácie. No nebýva celých dvanásť hodín zavretý v kancelárii na najvyššom poschodí modrej budovy na bratislavských Mlynských nivách. Vie vyjsť aj von.

Ako výhodu v boji proti kríze si pochvaľuje široko diverzifikované portfólio produktov a rozsiahlu klientsku bázu. Aby sa presvedčil, že je o ňu dobre postarané, rád a často vyráža do terénu. „Špendlíky ukazujú pobočky, ktoré som navštívil,“ ukazuje na mapu Slovenska, ktorú má počas rozhovoru za chrbtom. Za dva roky vo funkcii ju dokázal nahusto poprepichovať.

„Tie biele označujú riadne ohlásené návštevy,“ vysvetľuje. A červené? Tam robil mystery shopping. „Nie, Bratislavský a Trnavský kraj nemajú problém, ktorý by si vyžadoval špeciálny prístup,“ vysvetľuje, prečo sú červené špendlíky nahustené okolo hlavného mesta. Jednoducho sú dosť blízko. A keď má niektorý deň v kalendári hodinku-dve voľné, sadne do auta a ide.

Nie vždy prekvapí návštevou on. Spomína, ako raz pracovníci pobočky prekvapili jeho, keď na neho zavolali policajtov, lebo nespoznali, čo za odvážlivca parkuje na vyhradenom mieste. „Ale bolo to nakoniec v pohode, stále u nás pracujú,“ baví sa.

Navštevuje aj pobočky konkurentov? Nezvykne. Poobzerá si ich zvonku, aby videl, aký prvý dojem robia na potenciálneho klienta. Ale už necíti potrebu ich priamo navštevovať alebo dokonca skúšať na vlastnej koži cudzie produkty.

Knihomoľ

Tak to nie, ohradzuje sa napriek priznaným dlhým hodinám v práci proti označeniu workoholik. Vie aj relaxovať, napríklad s knihami: „Som skôr bookoholik. Zaujíma ma hlavne literatúra faktu, eseje, história.“ Jeho imidž tradičného bankára v perfektne padnúcom obleku (dotvorený drobnosťami, ako sú iniciálky mena vyšité na košeli) na chvíľu ustupuje nadšenému bádateľovi, keď sa rozrozpráva, čo ho aktuálne fascinuje.

Dokonca nedávno napísal traktát na tému mimoriadne vzdialenú bankovníctvu. Venoval sa v ňom histórii medicíny z čias stredoveku až po 18. storočie, poslal ho do súťaže španielskej akadémie vied. A mimochodom dodá, že získal i cenu. Kde na to nachádza čas? „Nepozerám príliš televíziu, nie som žiadny veľký futbalový fanúšik. A keď cestujem, vždy s knihami a ceruzkou. Som ten typ, čo si stále niečo podčiarkuje, poznámkuje.“

Tam hore

Kým otázky o biznise a záľubách zodpovedá s entuziazmom, pri narážke na komplikované vzťahy medzi bankármi a vládou sa zarazí. Nezasahuje exekutíva svojimi návrhmi na špeciálne zdanenie bánk či na druhej strane bonifikáciami hypoték a garanciami splátok pre niektorých neplatičov príliš hlboko do bankového biznisu? Nemyslím si, odpovedá. Vláda je vláda, majú možnosti upravovať pravidlá, veď majú veľkú zodpovednosť viesť krajinu.

„Čo my chceme a potrebujeme, je hlavne právna istota a jasné pravidlá,“ zdôrazní o chvíľu. Keď opäť padne otázka na hrozbu straty časti zisku momentálne najziskovejšej slovenskej banky, zaznie slovo nádej. Že sa tak nestane. „Podporujem dobrú reguláciu. Sme privátny biznis, ale naše rozhodnutia môžu mať dôsledky na širokú verejnosť. No nevidím dôvod, prečo vytvárať špeciálnu daň pre toto špeciálne odvetvie,“ vysvetľuje. Ak chce byť krajina úspešná a stabilná, musí mať aj úspešné banky. Nikto ešte nevymyslel nič lepšie.

Z I. Jaquotota vyžaruje, že má rád tradičné bankovníctvo, také to „späť ku koreňom“, nie výstrelky investičných bánk, ktoré rozvírili krízu. A rád sa pozerá ďalej do budúcnosti, nielen na najbližší rok, dva. Treba myslieť aj na to, že kríza sa skončí, preto ani teraz neprestali investovať, vyvíjať nové produkty. Je on sám s výsledkami bankovej skupiny nateraz spokojný? Spokojnosť je naňho príliš silné slovo. Vždy sa dá robiť viac.

Ignacio Jaquotot (51) – v roku 1984 po ukončení štúdia na univerzite v Madride začal pracovať ako zástupca riaditeľa v pobočke bývalej Banca Commerciale Italiana v Madride a neskôr ako riaditeľ pobočky tej istej banky v Barcelone. Po krátkej stáži na ústredí banky Banque Sudameris v Paríži ho vo februári 1999 vyslali do Južnej Ameriky. Pôsobil ako generálny riaditeľ v dcérskych Banco Sudameris v Uruguaji, Čile a Paraguaji. Bol člen predstavenstiev Banco Sudameris v Argentíne, Peru a Kolumbii. V marci 2005 prišiel na Slovensko robiť zástupcu generálneho riaditeľa a podpredsedu predstavenstva VÚB. V auguste 2007 postúpil na najvyššiu manažérsku pozíciu.