Manažér roka 2009:   hlavná stránka   |   hlasovanie

Do funkcie riaditeľky verejnoprávneho rozhlasu sa dostala krátko pred zmenou politických pomerov v roku 2006. Vo svojej kancelárii v rozhlasovej pyramíde sa drží tri a pol roka. Napriek otvoreným politickým výzvam na jej odstúpenie. Napriek tomu, že spravodajský tím si do vysielania pravidelne pozýva na komentovanie aktuálnych udalostí úhlavných nepriateľov súčasnej vlády – novinárov či analytikov z mimovládnych organizácií. A keď jej minister kultúry núka niekoľko miliónov eur navyše, Miloslava Zemková peniaze odmieta. Pretože nechce ohroziť nezávislosť svojej inštitúcie.

Od umenia k rozhlasu

K médiám a ich riadeniu M. Zemková veľkú časť kariéry neinklinovala. Do obrátenej pyramídy prišla z oblasti umenia a komunálnej politiky. Umeniu, ktoré bolo pre ňu rozbehovou dráhou a pre ktoré má podľa vlastných slov slabosť dodnes, sa začala venovať už počas štúdia. Zaoberala sa ním na strednej škole aj na univerzite, kde vyštudovala vedu o umení. Neskôr pôsobila v banskobystrickej galérii a od 90. rokov aj ako galeristka s vlastnou umeleckou agentúrou a výstavnou sieňou. O umení hovorí, že k jej súčasnému pôsobisku nemá ďaleko. „Keď človek niečo vytvorí a rozhodne sa to dať na verejnosť, je to o komunikácii,“ vysvetľuje. Tú považuje za jeden z pilierov svojich pracovných aktivít. Možno aj preto sama o sebe tvrdí, že keď raz skončí v rozhlase, zrejme sa bude obzerať po tom, čo nazýva inými oblasťami komunikácie.

K pôsobeniu v médiách sa M. Zemková dostala až koncom 90. rokov. Paradoxne, práve cez umenie. Po odchode z postu starostky mestskej časti Bratislava-Staré Mesto otvorila vlastnú galériu, pre ktorú potrebovala priestory v centre. Tie si prenajala od majiteľa Fun rádia Borisa Kollára, ktorý jej neskôr ponúkol manažérsku pozíciu v rámci Fun Radio Group. Oslovil ju vraj preto, že aj keď chcel mal v portfóliu svojich činností veľké súkromné rádio, jeho riadeniu sa venovať nechcel. Generálnu riaditeľku mediálneho holdingu teda spravil z M. Zemkovej.

O fungovaní v súkromnom rádiu hovorí terajšia hlava verejnoprávneho rozhlasu ako o nie veľmi odlišnom od toho, čo má v dennej agende teraz. Významná mediálna firma s jedným hlavným manažérom navrchu. Riaditelia jednotlivých menších sekcií a okruhov. Veľa práce a veľká zodpovednosť. Pochopiteľne, vo Fun rádiu nebolo potrebné riešiť politické tlaky a bolo viac priestoru venovať sa otázkam, ktoré neskôr vyústili do – podľa M. Zemkovej – viacerých dnes už zaužívaných riešení. Aké to sú, povedať nechce, osvedčili sa však podľa nej po Fun rádiu „aj v iných rádiách“.

Cesta okľukou

Ideu pozrieť sa po súkromnom rádiu na fungovanie verejnoprávneho vysielateľa dostala M. Zemková prvý raz po odchode z Fun rádia v roku 2005. No rozhodne nie s úmyslom kandidovať na riaditeľský post, tvrdí. Hlavnou ambíciou bolo zmapovať vnútorné procesy v rozhlase v analýze, ktorá by slúžila ako výpomoc pre niektorého iného z riaditeľských kandidátov. „Rátala som s tým, že buď Jaro Rezník, alebo Ľuboš Machaj, ak niektorý z nich bude riaditeľom, použije analýzu ako komparatívny materiál alebo projekt na realizáciu,“ hovorí M. Zemková. Až keď bola analýza hotová, rozhodla sa zužitkovať podklady pri vlastnej kandidatúre. O rozhodnutí prihlásiť sa však tvrdí, že ani v tom momente ešte nepočítala s úspechom: „Bolo mi jasné, že z politického hľadiska nie som priechodný človek.“

M. Zemková ako prvá žena na čele verejnoprávneho média skutočne nebola favoritkou vtedajšej politickej moci. Rozhlasová rada, ktorá po prvýkrát prevzala od parlamentu kompetenciu voliť riaditeľa, nebola schopná zhodnúť sa na jednom kandidátovi takmer rok. Za favorita, ktorý bol prijateľný pre vládnu pravicu, sa považoval Ľ. Machaj. Nepriechodným však bol pre druhú časť rady, ktorá mala bližšie k opačnej strane politického spektra. Ľ. Machaj preto nemal dosť hlasov.

M. Zemková bola náhodný kompromis. Ako starostka bratislavského Starého Mesta za Demokratickú stranu síce má za sebou politickú minulosť, tá sa však skončila ešte v prvej polovici 90. rokov. Vďaka chýbajúcej politickej nálepke a hlasom podporovateľov Ľ. Machaja, ktorý sa neskôr stal programovým šéfom, M. Zemková nakoniec v apríli 2006 získala trinásť hlasov od pätnástich členov rady. Nešlo však o predzvesť budúcej harmónie.

Hry s radou

Rozhovory s riaditeľmi verejnoprávnych médií sa skôr či neskôr skončia práve pri vzťahoch s kontrolnými orgánmi. Pätnásť ľudí zvolených v parlamente by malo kontrolovať dodržiavanie zákonných úloh a schvaľovať strategické dokumenty, napríklad rozpočet. Verejnoprávnu obdobu dozornej rady však obsadzujú väčšinou ľudia, ktorí sú iba vyslancami politických strán, bez znalosti médií alebo kariéry v iných užitočných oblastiach

Ako hovorí M. Zemková, správanie Rozhlasovej rady je pre ňu často nevypočítateľné. O chystaných návrhoch na odstúpenie či vyhláseniach spochybňujúcich manažment sa dozvie na chodbe rozhlasu, nanajvýš krátko pred pravidelnými mesačnými stretnutiami rady.

Riaditeľka rozhlasu hovorí, že aj ju správanie kontrolnej pätnástky sprvu prekvapilo. Po troch rokoch vo funkcii už naťahovačky s vyslancami politických strán považuje za súčasť svojej práce. A v istých momentoch ju dokonca bavia. Tvrdí, že boj o prežitie považuje za hru, a to aj v prípadoch, keď naráža na umelo vyrobené prekážky. „Prijímam každú ťažkú úlohu. Baví ma to,“ hovorí. Zábava sa pre ňu končí, keď si Rozhlasová rada privlastňuje manažérske kompetencie. Napríklad keď naordinovala zvýšenie počtu členov symfonického orchestra.

Plnenie uznesení, vrátane odpovedí na často nezmyselné otázky, sú pre M. Zemkovú kľúčom k zotrvaniu vo funkcii. Meškajúce či nedodané podklady môžu byť zámienkou aj dôvodom na zosadenie nevyhovujúceho manažmentu. Riaditeľka rozhlasu na hru pristúpila. Časť rady sa preto dosiaľ zmohla len na odporúčanie, aby M. Zemková zvážila svoje ďalšie pôsobenie. Šéfka pyramídy má v tejto otázke jasno – svoje funkčné obdobie končiace sa v roku 2011 chce dotiahnuť až do konca. Tlakom v rade sa jej dosiaľ darilo odolávať aj preto, že orgán je roztrieštený. Nominanti súčasnej koalície nemajú dosť hlasov na to, aby našli a odsúhlasili zosadenie manažérky.

Proti zmluve

M. Zemková musí politiku riešiť aj pri rokovaniach s ministerstvom kultúry. Rezort môže legislatívnymi pákami tlačiť – v pozitívnom aj negatívnom zmysle – na financie rozhlasu. Vzťahy s ministerstvom opisuje ako vecné. Do submisívnej úlohy sa nemusí stavať najmä vďaka ekonomickej kondícii rozhlasu. Rok 2006, keď prevzala vedenie po Jaroslavovi Rezníkovi, ukončila s negatívnym hospodárskym výsledkom takmer šesť miliónov eur. Tento rok si inštitúcia stanovila vyrovnaný rozpočet s jedinou štátnou dotáciou na zahraničné vysielanie. Dosiahnutie výsledku môže, samozrejme, ohroziť zhoršenie ekonomiky. Rast nezamestnanosti bude automaticky viesť k poklesu výnosov z poplatkov od firiem, ktoré platia podľa počtu zamestnancov. A vyrovnaný rozpočet ešte neznamená zdravý stav inštitúcie. Technologický a programový rozvoj či zlepšovanie finančných podmienok zamestnancov je pri súčasnom nastavení financovania nemožné.

M. Zemková napriek tomu, že by mohla získať niekoľko miliónov eur navyše, nesúhlasí s návrhom zmluvy so štátom, ktorú presadzuje ministerstvo kultúry. Podľa nej predstava rezortu Marka Maďariča o nalievaní peňazí do médií verejnej služby znamená presunutie inštitúcie pod kontrolu štátu, s možnosťou dosahu na program.

Pravda, aj keď navrhovanú podobu zmluvy so štátom riaditeľka rozhlasu odmieta, myšlienke dotácií sa nebráni. Prijala by financovanie vysielacej technológie. Ide o fixnú a ľahko kontrolovateľnú položku, ktorá s programom nesúvisí. Na ministerstve kultúry – možno práve preto – pre tento nápad nenašla pochopenie.

Miloslava Zemková (53) – už od strednej školy inklinovala k umeniu. Chodila na Strednú umeleckopriemyselnú školu v Bratislave, vyššie vzdelanie získala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde si zvolila odbor veda o výtvarnom umení. Pracovala v banskobystrickej oblastnej galérii, neskôr v Mestskej správe pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave. V rokoch 1990 až 1994 sa ako kandidátka Demokratickej strany stala starostkou bratislavskej mestskej časti Staré Mesto. O rok neskôr začala pôsobiť ako spoločníčka a riaditeľka agentúry a galérie ARTeMISS, venovala sa aj dražobnej činnosti. Koncom 90. rokov až do roku 2005 sa dostala k rádiám ako manažérka skupiny spoločností okolo súčasnej komerčnej dvojky Fun rádia. Riaditeľkou Slovenského rozhlasu sa stala o rok neskôr.