Manažér roka 2009:   hlavná stránka   |   hlasovanie

Sedeli pri Stanley Cupe. Veľa ľudí sa týmto pocitom pochváliť nemôže, no hŕstka odchovancov topoľčianskeho hokeja áno. Keď Miroslav Šatan priviezol tento rok najcennejšiu klubovú trofej tohto športu na Slovensko, jeho niekdajší spoluhráči z už legendárneho žiackeho topoľčianskeho ročníka sa po dvadsiatich rokoch stretli a trochu spomínali.

Peter Markovič, kedysi ľavé krídlo, teraz prokurista a šéf predaja Xella Slovensko, výrobcu stavebného systému Ytong, na to evidentne spomína rád. Letnému tréningovému táboru hovoril Láger. Rozcvičky. Behy. Tréningy. Poobedňajší spánok. Večer ľahký futbal. Kilometre, kilá, hodiny. Litre detského potu, ktoré trénerovi s nezvyčajnými metódami Jozefovi Nemcovi, inak dlhoročnému šéfovi marketingu v pivovare Topvar, ľudia okolo mládežníckeho hokeja vyčítali. No určite mali vtedy menej výhrad ako banda desaťročných chlapcov, ktorí namiesto prázdninových radovánok dreli v dorasteneckom tempe. Hotový hriech. Ale priniesol tri slovenské žiacke tituly. A ďalšie víťazstvá, z ktorých sa len časť meria gólmi a bodmi. P. Markovič hovorí, že hokej v týchto podmienkach ho neuveriteľným spôsobom pripravil na život.

Buchty

Buchty. Tak sa hovorilo sivým kvádrom, z ktorých sú na Slovensku postavené tisíce domov. Buchty. To je aj odpoveď na otázku, ktorej sa ľudia z firmy Xella Slovensko, producenta pórobetónových tvárnic z kremičitého piesku, celkom tešia. A to: ako je to možné, že na Slovensku sa takéto tvárnice delia o trh s tehlami zhruba jedna k jednej. Kým na iných európskych trhoch tehly prevažujú. Buchty sú odpoveď, lebo ľudia na Slovensku neuvažujú o tehlách ako o jedinom tradičnom stavebnom materiáli na svoj dom. A ­nech boli tie prapodivné sivé kvádre akokoľvek neforemné, krehké a nehospodárne, vlastne pripravili trh pre firmy, ako je Xella.

Aspoň čiastočne. Lebo keď P. Markovič pred desiatimi rokmi nastúpil ako obchodník do predchodcu Xelly, šaštínskej firmy Hebel Pórobetón, bolo jasné, že pórobetón ľudia poznajú, ale nie tak ako dnes. Spomína, ako začali pracovať na tom, aby vybudovali o pórobetóne „to správne“ povedomie. „Vysvetľovali sme jeho vlastnosti, presviedčali projektantov, investorov, stavebníkov, obchodných partnerov,“ hovorí. Dodáva, že to išlo veľmi pomaly, no po šiestich či siedmich rokoch sa postupne začali dostávať na špičku predaja. „A vtedy ma to začalo naozaj baviť,“ spomína. Lebo ambícia stáť „na debne“, vyhrať, byť prvý je jedna z vlastností, bez ktorej sa nedá hrať hokej ani bojovať o pozície na trhu.

Predaj sa zvyšoval, čísla boli čoraz lepšie a už tušili, že sú v brandži jednotka. Hoci nemali konkrétny výstup. Objavil sa minulý rok, keď okrem štatistík o predaji dostali ešte jedno potvrdenie. Tretie miesto v rebríčku TRENDU Firma roka. Pričom jednotka bola z informačných technológií a dvojka z elektrotechniky. Diplom visí P. Markovičovi na stene pracovne, hneď pri kope športových trofejí.

Právomoci

Tento šéf obchodu začínal ako obchodník pre kraj, po čase sa stal prokuristom a vedúcim predaja na Slovensku. Aj firma prechádzala zmenami. Sčasti súviseli aj s meniacimi sa majiteľmi. Dlho bola skupina Xella dcérou nemeckého koncernu Haniel. Minulý rok ju od neho kúpila americká banka Goldman Sachs a private equity skupina PAI Partners, sídliaca v Paríži.

No Xella sa už dlhšie drží nezvyčajnej štruktúry, ktorá vznikla pred časom ako výsledok reštrukturalizácie. Má troch konateľov, na rôznych miestach, v rôznych krajinách, zodpovedných za rôzne oblasti. Žiadneho riaditeľa. P. Markovič hovorí, že hoci je v obchodnom registri nad jeho menom ešte iné a v Brne sedí jeho šéf, ktorý má na starosti predaj celej skupiny, on sám má v mnohých ohľadoch toľko právomocí, ako keby šéfoval firme. Podľa neho spory či rozdielne stanoviská šéfov, ktorí majú pod sebou obchod a marketing, financie a výrobu, sa riešia podľa kľúča, ktorý vyzerá priveľmi jednoducho: čo chce zákazník.

Xella má na Slovensku dva výrobné závody, v Šaštíne-Strážach a Zemianskych Kostoľanoch. „Teraz vnímajú vplyvy trhu od nás oveľa ľahšie, ako to bolo kedysi,“ hovorí. Už nevidia ako hlavný cieľ vyprodukovať: podstatné je predať. Aj k tomu sa prepracovali rokmi. Keď firma kedysi začala – ako hovorí P. Markovič – spracovávať trh, musela štartovať od produktu, ktorý ponúkne čosi viac ako tie sivé kvádre. „Keď sused kedysi staval, pozerali sme sa, ako mu ich doviezli. Prišiel nákladniak a vysypal ich, akoby to bol piesok,“ hovorí. Celých ostalo málo a dnes by tak už nikto nič nekúpil. Teraz sa ich tvárnice vykladajú, akoby boli na paletách zabalené hodinky. Lebo s niekdajšími buchtami už majú máločo spoločné. „Hoci sme na ne nadväzovali, museli sme ten výrobok úplne zmeniť. Dali sme mu tvar, rozmer, presnosť aj dobré tepelnoizolačné vlastnosti,“ vysvetľuje P. Markovič. A dodáva, že aby spracovali trh, snažili sa každej svojej cieľovej skupine niečo v produkte ponúknuť. Architektom, investorom, stavebníkom, stavebninám aj murárom.

Tvárnice začali byť presné ako skladačka z lega a približne rovnako ľahko sa musia aj spájať. To pre výrobu znamená úplne iné postupy, množstvo pokusov a omylov pri hľadaní správneho „receptu“. Kedysi to vo výrobe brali ako problém, neskôr začali riešiť na kolene, teraz to chápu ako podnet.

Motivácie

Podľa P. Markoviča je teraz aj pre ľudí z výroby dôležitý fakt, že produkty sa budú dobre predávať. Motivácie sú, zdá sa, obľúbená téma tohto manažéra Xelly Slovensko. A odmieta, že by u obchodníkov z firmy boli hlavnou motiváciou peniaze. „Je jasné, že ľudia nerobia zadarmo, ale peniaze nevydržia nastálo,“ hovorí. Sú podľa neho ako droga, na ktorú si človek navykne a potom prestane zaberať. Oveľa trvalejšie, hoci prácnejšie, je motivovať ľudí cieľom, tvrdí. Uznáva, že porovnanie s pretekmi chrtov je trochu zveličené, ale považuje ho za výstižné: ak im zvesíte cieľ, nevedia, prečo behajú. Navyše korisť nesmie byť priveľmi ďaleko. Ak je chrtovi jasné, že na ňu nedosiahne, zastaví sa.

Motivácia bola to, prečo sa rozhodol opustiť Topoľčany a vlastne aj hokej a ísť na strednú školu do Bratislavy. Chcel mať v rukách profesiu. To isté ho neskôr, na stavebnej fakulte, viedlo k špecializácii ekonomika a riadenie v stavebníctve. Kombinácia technického a ekonomického vzdelania sa mu v tejto profesii zišla hneď, keď vo firme začínal ako obchodný zástupca. Živil sa aj tým, že pre zákazníkov robil cenové ponuky. „Keď viete čítať výkresy, vidíte z nich, aké má klient predstavy. Takže do nich môžete ľahšie zasadiť niektorý produkt firmy a potom argumentovať,“ hovorí.

Plány

Motiváciou je pre neho fakt, že robí v brandži, ktorá ho baví. Rokovania, porady, pracovné cesty, kontakty, analýzy. Vysvetľuje, že práca na rôznych skupinách, ktoré ovplyvňujú trh, znamená aj veľmi pestrú paletu problémov, ktorými sa musí zaoberať. Dynamiku jeho robote dáva vraj aj to, že sú v biznise jednotka. Neustále ich naháňa konkurencia. To, čo vymysleli pred rokom, už ponúkajú aj ostatní. A tak treba zasa niečo lepšie.

Tak ako v práci považuje cieľ za najdôležitejší aj v súkromí. Vníma, že mal šťastie na partnerku. Lebo nie každá by dokázala žiť s mužom, čo nevie fungovať bez plánu. P. Markovič vysvetľuje, že tak, ako vie, kam chce smerovať veci vo firme, rovnako má jasno, kam smeruje rodina. Iba ako príklad slúži súkromné plánovanie. Presne vie, čo bude robiť budúcu sobotu dopoludnia i o dva týždne v nedeľu popoludní.

Plánoval aj krízu. Nie že by predpovedal taký prudký prepad stavebníctva, ale keď z centrály dostali koncom minulého roku pokyn, že sa treba pripraviť, napísal scenár. Nakoniec, keď kríza skutočne dala zbohom výborným predajom, firma z neho použila vari sedemdesiat percent. „Hoci prepad bol dramatický, nestalo sa, že by nás to od januára fackovalo a my by sme neboli schopní reagovať,“ dodáva.

Peter Markovič (35) – absolvent bratislavskej Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity. Predtým študoval na strednej elektrotechnickej priemyslovke. Rodák z Topoľčian. Po škole pracoval rok v stavebnej firme FKL, kde mal na starosti materiálno-personálne zabezpečenie stavieb. Potom nastúpil do spoločnosti Hebel Pórobetón, predchodcu Xelly Slovensko. Vo firme robí desať rokov. Najprv ako obchodný zástupca, potom regionálny manažér a od roku 2004 ako manažér pre Slovensko.