Manažér roka 2009:   hlavná stránka   |   hlasovanie

Viera v boha a roky horolezectva sa podpísali pod jeho sklony k fatalizmu. Čo sa má stať, sa stane. Na špiritizovanie o iných veciach ako výstupe na vrchol sa nemohol sústrediť, ani keď sám liezol na najvyššiu horu Južnej Ameriky, Aconcaguu (6 962 metrov).

Vladimír Kopaničák pristupuje podobne aj k biznisu. Berie ho ako umenie nemožného, pre ktoré je potrebné urobiť všetko, čo je v ľudských silách. Podnikateľskú inšpiráciu našiel v zahraničí. Investoval do nej rovnakú dávku energie a vitality ako v prípade adrenalínových športov. Podarilo sa mu tak vytvoriť najväčšiu a najmodernejšiu slovenskú pekáreň Vamex, na ktorej chrbát sa konkurencia pozerá z úctivej vzdialenosti.

Chlebom proti kríze

Keď klesá kúpyschopnosť obyvateľstva, stúpa dopyt po chlebovinách. Takýto tip dostal J. Kopaničák začiatkom 90. rokov od svojich známych v Nemecku. A po rokoch im dáva za pravdu. „Vamexu sa nikdy nedarilo tak ako teraz,“ priznáva.

Biznisu sa však nezačal venovať vďaka myšlienke, ktorú mu vnukli v cudzine. Tvrdí, že ho mal v génoch vždy. Po ukončení Univerzity veterinárneho lekárstva v Košiciach sa krátky čas venoval agropodnikaniu. Samozrejme, v mantineloch, ktoré boľševici pripúšťali. Potom sa začal plne sústreďovať na to, čo vyštudoval. No vnútorný nepokoj ho donútil vzdať sa zabehnutej lukratívnej praxe obvodného veterinárneho lekára.

Na chvíľu sa stal jeho živobytím šport, ktorému sa vášnivo venoval. V roku 1987 dostal povolenie stať sa súkromným podnikateľom. Mohol vykonávať výškové práce. V. Kopaničák s úsmevom poznamenáva, že sa stal ešte za komunizmu jedným z piatich Košičanov, ktorí dostali povolenie podnikať.

Nové možnosti uplatnenia začal intenzívnejšie hľadať po zmene spoločenských pomerov. Až prišla návšteva Nemecka, z ktorej si doniesol chlebové vízie.

V prvej polovici 90. rokov zriadil na košickom sídlisku Mier malú remeselnú pekáreň s dvoma rotačnými pecami. Skúsenosti nemal, preto si ich musel kúpiť. Zamestnal ľudí z veľkokapacitnej pekárne Medea. Pravidlo, že pri poklese životnej úrovne stúpa predaj chleba, sa potvrdilo. Prvá polovica 90. rokov bola v znamení hospodárskeho úpadku, no malá pekáreň zamestnávajúca 30 ľudí šliapala na plný plyn. Aj napriek tomu ju V. Kopaničák po čase zavrel. Uvedomil si ďalšie pravidlo podnikania. Okrem vízie a nasadenia potrebuje firma pre svoj úspech rásť. Stagnácia vedie k úpadku. Sídliskovú pekáreň nevedel ďalej rozširovať a potreboval získať skúsenosti z maloobchodu. Preto ju predal a inkasované peniaze investoval do nového biznisu.

To isté, ale inak

Do útoku nadnárodných reťazcov vtedy ešte ostávalo niekoľko rokov. Rozhodol sa ich využiť a spolu s ďalšími podnikateľmi, prevažne Košičanmi, vytvoril sieť maloobchodných predajní pod značkou Vamex. V čase najväčšieho rozmachu ich prevádzkoval štrnásť. Keď sa na prelome milénia objavili v Košiciach prvé hypermarkety, bolo jasné, že domáci hráči im nedokážu dlho konkurovať.

V. Kopaničák preto hľadal nový biznis. Na to, aby ho našiel, potreboval odstup. Ten získal v Austrálii, kde takisto hľadal nové výzvy v podnikaní. Bolo mu jasné, že každého tovaru na trhu je prebytok. Potreboval nájsť taký, ktorý nie je možné importovať. A tieto úvahy ho opäť priviedli k pekárine. Jej výrobky možno dovážať len do určitej vzdialenosti. Zahraničných importérov sa v slovenských pomeroch nemusel báť. U protinožcov si všimol, že najväčší hráči na trhu sú miestni podnikatelia, ktorí stavili na moderné technológie a veľkokapacitnú výrobu. Rozhodol sa tak vrátiť k pôvodnému biznisu, no tentoraz inak.

Cesta na vrchol

Základný tábor už mal postavený. Maloobchodná sieť predajní bola vhodným laboratóriom na testovanie zamestnancov, technológií a zákazníkov. V prvej etape stavil na získavanie kvalitných manažérov. Popritom kupoval moderné technológie, ktoré rozbiehal pri svojich predajniach. Pri tých, ktoré mali parametre supermarketu, zriaďoval malé pekárne. V nich skúšal výrobné linky a na vlastných zákazníkoch testovali kvalitu výrobkov a zároveň dostávali pečivo do povedomia spotrebiteľov.

Ďalším nevyhnutným krokom bola centralizácia malých pekárenských prevádzok do jednej veľkej priemyselnej. Príležitosť sa naskytla v košickej mestskej časti Sídlisko nad jazerom, kde skrachoval jeden z hypermarketov. V. Kopaničák kúpil budovu a prerobil ju na veľkokapacitnú pekáreň. Zároveň odišiel z maloobchodu a predal sieť predajní.

V roku 2005 sa firma premenila na veľkokapacitnú pekáreň. Do karát jej zahral aj krach suseda, najväčšej košickej pekárne Medey. Okrem nej zápasili o prežitie aj iné fabriky z brandže. Košičanov to však nevyrušovalo. K ich základným pravidlám platilo: Žiadne staré technológie a dôraz na marketing. Len nové automatizované linky, ktoré dokážu za hodinu chrliť desaťtisíce kusov pečiva. A potrebujú minimálny obslužný personál.

Predávať sa vamexáci naučili ešte z čias maloobchodu. Preto netrvalo dlho, kým sa im podarilo presadiť aj vo veľkých obchodných sieťach. V. Kopaničák tvrdí, že je to najmä vďaka kvalite a servisu. To znamená schopnosti dodávať pečivo do hypermarketov dvakrát denne. Pomohlo aj finančné zázemie. Presnejšie schopnosť bez problémov akceptovať lehoty splatnosti faktúr za výrobky dodávané do reťazcov.

Táto taktika za niekoľko rokov katapultovala Vamex na miesto najväčšej priemyselnej pekárne na Slovensku. Cesta na vrchol viedla aj úskaliami. Najnebezpečnejšie prišli pred dvoma rokmi, keď prudko vyleteli ceny múky. Vamex vtedy musel kumulovať svoje rezervy. Vykúpenie prišlo začiatkom tohto roka. Múka sa už nepredávala za dovtedajších dvanásť, ale za šesť korún za kilogram. Zlacnil aj benzín a plyn. V. Kopaničákovi sa opäť potvrdila známa múdrosť. V čase nepohody ľudia menej míňajú na nákupy, chlieb a rožky však na ich stoloch nechýbajú, no obmedzujú kupovanie fajnovejších pekárenských výrobkov, napríklad sladkého pečiva alebo cukroviniek. Vamex ich nevyrába, len nakupuje od kooperantov.

Pokles odbytu drahších výrobkov tak nespôsobil utlmenie výroby, ktorá by priniesla odstavenie technológií. Stačilo len znížiť objem kontraktov s dodávateľmi. V. Kopaničák tak môže spokojne pripomínať: kríza sa síce pekárenstva dotkla, no nadržiava práve takým veľkým producentom ako Vamex. Teóriu dopĺňa číslami za prvý polrok 2009. Vyše sedemnásobný nárast zisku pred zdanením. Skoro o polovicu vyššia pridaná hodnota. Lepší polrok než súčasný ešte jeho pekáreň nezažila.

Na kopci

Kopec, na ktorý vyšiel, mu nestačí. Neuvažuje ani o predaji vlajky, ktorú na ňom zapichol. Chce ísť ďalej. Už pred rokom uvažoval o zriadení fabriky na západnom Slovensku. Poškuľoval aj po akvizíciách v Maďarsku.

No zatiaľ čaká a kumuluje vlastné zdroje. Vie, že ani najmodernejšia pekáreň v okolí nie je na úrovni tej, čo vlastní. Preto skôr zvažuje vytvoriť úplne novú fabriku. Nové moderné technológie vraj nie je problém získať. Meno a dosiahnuté výsledky otvárajú Vamexu dvere u najväčších výrobcov pekárenských strojov, ktorí ponúkajú dodávateľské úvery.

V. Kopaničák sa neobáva ani príchodu veľkých hráčov zo zahraničia, ktorí by ho mohli vytlačiť z trhu. Alebo donútiť predať firmu. Sám o takejto možnosti neuvažuje. Silných pekárenských hráčov, s ktorými porovnáva Vamex, videl v Nemecku a vo Francúzsku. Ani jeden z nich sa netlačí do zahraničia. Ofenzívy finančných skupín sa neobáva. Vie, že tak ako on, nenájdu modernú fabriku. Musia ju vybudovať od základov. Na to však potrebujú schopných ľudí a tých tiež nie je ľahké nájsť. Pripomína, že pekárenstvo je psychiatrický biznis. „Počas roka prerušíte výrobu 24. decembra o druhej popoludní a opäť ju rozbehnete o deň neskôr o jednej popoludní. Je to perpetuum mobile,“ vysvetľuje. Dodáva, že celý biznis je postavený na minútových intervaloch. A vstupuje doň veľa premenných. Napríklad múka. Až keď pekár upečie, vie, či kúpil dobrú alebo zlú. Pekárina predstavuje toľko rizikových faktorov, ktoré vyžadujú špeciálne know-how, že zvládnuť ju môže len skupina so silným manažérskym zázemím. Finanční žraloci ho nemajú. On áno. Preto nemá dôvod cítiť ohrozenie. Skôr naopak, hľadá korisť, ktorou rozšíri svoje teritórium.

Vladimír Kopaničák (57) – študoval na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach. Do roku 1987 bol obvodným veterinárnym lekárom. Potom sa stal súkromným podnikateľom, ktorý vykonával opravy výškových stavieb. Na prelome milénia zriadil malú remeselnú pekáreň. V roku 1994 zakladá firmu Vamex, ktorá prevádzkuje sieť maloobchodných pekární. V roku 2000 zakladá rovnomennú akciovú spoločnosť, ktorá má už v predmete činnosti tiež pekárenskú výrobu. V roku 2005 spúšťa výrobu vo veľkokapacitnej priemyselnej pekárni na kraji Košíc. Doteraz je jej generálnym riaditeľom a majoritným akcionárom.