Manažér roka 2010:   hlavná stránka   |   hlasovanie

Takmer pred dvadsiatimi rokmi si Miroslav Havlík prvýkrát sadol v Slovenskej Ľupči za stôl s druhým konateľom nového spoločného podniku slovenskej Biotiky a nemeckej Degussy. Dohadovať veľké plány nebolo jednoduché. Majitelia Biotiky síce M. Havlíkovi dôverovali natoľko, že ho vyslali zastupovať záujmy do novej spoločnej firmy, no po nemecky či anglicky vedel v tom čase len veľmi málo. Slovensko-nemecký výrobca aminokyselín pre výživu zvierat Fermas tak na Horehroní vznikal v tichosti. O to viac bolo o firme počuť v neskorších rokoch.


Od prelomu milénia má firma na Slovensku neustále slušné zisky. Aj preto v nej M. Havlík už šesť rokov sedí ako jediný konateľ. Udržal si dôveru, i keď medzičasom Biotika svoj polovičný podiel vo Fermase už Nemcom predala. Materská Degussa navyše spolu s ďalšími nemeckými firmami sfúzovala do ešte väčšieho nemeckého koncernu Evonik. Preto dnes už stredoslovenský výrobca aminokyselín nesie názov Evonik Fermas. 


Za jeden z najväčších úspechov firmy považuje postavenie, aké spoločnosť získala v rámci koncernu. Spolu s tímom spolupracovníkov zo Slovenska i z Nemecka sa podarilo dosiahnuť, že slovenská dcéra plní v skupine úlohu vývojovej základne aj pre iné dcéry zamerané na biotechnologickú výrobu aminokyselín.


K entuziazmu disciplína


M. Havlík si jediné doterajšie pracovné pôsobisko našiel už počas vysokoškolských štúdií na strojníckej fakulte v Bratislave. Lepšie povedané, ono si našlo jeho. V škole si ho s jeho špecializáciou na chemické a potravinárske stroje vyhliadli farmaceuti z Biotiky v Slovenskej Ľupči. „Ponuku som dostal už na výške a ťahalo ma to, lebo okrem zaujímavej práce má lákali aj tamojšie hory,“ spomína M. Havlík. 


Do vysokej riadiacej pozície ho aj pre neho prekvapivo rýchlo posunul záujem nemeckého koncernu Degussa o ľupčiansky výskum výroby aminokyselín biotechnologickou cestou. Degussa dovtedy vyrábala aminokyseliny iba na báze chemickej syntézy. Preto hľadala cestu, ako sa posilniť aj v oblasti biotechnologickej produkcie. A tak s  Biotikou v roku 1992 začala vytvárať spoločný podnik nazvaný Fermas. Jeho hlavným poslaním bolo posunúť výsledky z laboratórií priamo do výroby. Riadiť to mala dvojica konateľov, jeden z Degussy a jeden z Biotiky. „Prihlásil som sa do výberového konania Biotiky a uspel som. Tak trochu som sa zviezol na vtedajšej vlne, že šancu treba dať novým a nadšeným mladým ľuďom. No priamo v praxi to pre mňa bolo doslova vhodenie do studenej vody,“ hovorí o vtedajších pocitoch.


Kombinácia podmienok a nastavených úloh bola podľa neho mimoriadne náročná. Spoločný podnik zakladala nemecká firma podkutá dlhým pôsobením na voľnom trhu a slovenská firma, ktorá len vychádzala z mantinelov plánovaného socialistického hospodárenia. Síce so slušnými biotechnologickými skúsenosťami, no s mnohými otáznikmi. Fermas začínal vyrábať produkty, ktoré boli odskúšané iba v laboratóriách a ešte len mali byť predstavené prvým zákazníkom. 


No firmu sa napokon podarilo nielen vybudovať, ale aj zastabilizovať. Podľa M. Havlíka aj vďaka skombinovaniu slovenského nadšenia a schopnosti improvizovať s nemeckou disciplínou a skúsenosťami z globálneho biznisu. 


On sám najprv musel zapracovať na svojej jazykovej vybavenosti. „Dostal som ponuku, že s nemeckým konateľom môžem spočiatku komunikovať cez stáleho tlmočníka. No odmietol som a radšej som sa jazyky čo najrýchlejšie učil na rýchlokurzoch,“ hovorí M. Havlík. Cez deň si plnil povinnosti v riadiacej funkcii, keď on bol zodpovedný za techniku a výrobu a nemecký partner zasa za financie a ekonomiku. Po večeroch a nociach zasa študoval jazyky.


Boj o investície


Prvé roky firmy boli o hľadaní nových ľudí a veľkých investíciách. Tie presiahli 50 milió­nov eur. Investičná sila nemeckej firmy napokon slovenskú Biotiku prinútila predať jej svoj podiel vo Fermase. A potom prišiel čas na zhodnotenie investícií. Podľa účtovných uzávierok predkladaných slovenským úradom Fermas a neskôr aj premenovaný Evonik Fermas medzi rokmi 2001 až 2009 nemeckým vlastníkom zarobili spolu zhruba 30 miliónov eur. O efektivite a biznis pláne firmy svedčí fakt, že tieto zisky dosiahla firma s ročnými tržbami na úrovni zhruba 40 milió­nov eur.


Hoci by tieto čísla mohli naznačovať, že práca topmanažéra firmy musí byť pohodlná, M. Havlík tvrdí opak. Opakuje potrebu udržiavania náskoku prostredníctvom ďalších investícií, ktoré sa nezískavajú ľahko. Nemecký vlastník má viacero fabrík a o nové zdroje od materskej firmy musia dcéry medzi sebou bojovať. „Súboj o investície v skupine je mimoriadne náročný. Presviedčajú iba kvalitné plány návratnosti, ktoré s tímom pripravujeme. Iba tak sa dá v biznise uspieť,“ opisuje súťaž v skupine. Spomína aj projekty, ktorými zástupcov akcionárov nepresvedčil.


Hlavne v rokoch 2003 až 2007 nemeckí podnikatelia zainvestovali do zefektívnenia ľupčianskej výroby aminokyselín vyše 20 miliónov eur. Po nich fabrika dokáže stabilnejšie odolať tlaku výrobcov aminokyselín z Ázie či Brazílie. Ich hlavným tromfom sú menej náročné ekologické normy v ich krajinách a lacnejšia pracovná sila. „Ak sme chceli zvýšiť svoju konkurencieschopnosť, museli sme modernizovať technológie a vytvoriť čo naj­efektívnejšiu organizáciu. Podarilo sa,“ hovorí M. Havlík.


Najnovšie nemecký Evonik dokonca chce začať v slovenskej dcére vyrábať aj nové bio­technologické produkty. M. Havlík ich pred konkurenciou konkretizovať nechce, no zdôrazňuje, že pestrejšia výroba opäť zvýši stabilitu fabriky. Ak nebude na trhu prinášať primerané profity jeden produkt, potiahne iný.


Cieľ – vývoj 


Nemeckí vlastníci tuzemskej dcére umožnili, aby sa z nej stal vývojový podnik pre celý Evonik. Čo sa z ľupčianskych laboratórií podarí úspešne previesť do výroby, pritom neodchádza do veľkovýrob v Ázii. Výroba sa po pilotnej fáze v Slovenskej Ľupči sťahuje opačným smerom. Do mekky svetových bio­technológií – USA, kde má Evonik iný väčší dcérsky závod. „Nové aminokyseliny zavádzame do výroby u nás, no keď ich cena vplyvom konkurencie klesne, výroba odchádza do väčšieho a efektívnejšieho závodu v USA,“ hovorí M. Havlík. Ľupčania s nemeckým kapitálom i skúsenosťami za chrbtom tak búrajú zažité predstavy o vývoji na sofistikovanejšom Západe a výrobách na pracovitom a lacnejšom Východe. M. Havlík si splnil to, o čo sa snaží každý vrcholový manažér z priemyselnej oblasti. Nebyť len výrobňou, ale aj vývojovou základňou. „Vývoj je pre náš Evonik Fermas super šancou na dlhodobú prosperitu. Zhodnocujeme tunajšie dlhodobé biotechnologické skúsenosti, no bez tímovej spolupráce s nemeckými odborníkmi by sme to nikdy nedokázali,“ hovorí.


Práve výchova vlastných ľudí a ich postupný rast vnútri firmy patria medzi jeho hlavné manažérske zásady. „Hotových ľudí si z personálnych agentúr objednávame iba vtedy, keď sme v časovej tiesni. No verím tomu, že najstabilnejší zamestnanec je pre firmu ten, ktorý sa vypracuje v jej vnútri,“ hovorí M. Havlík. Cítiť, že tak hovorí aj o vlastnej životnej skúsenosti. Domáce i zahraničné ponuky na prestup vždy odmietol. 


Miroslav Havlík (46) vyštudoval Strojnícku fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita). Po škole nastúpil do Biotiky v Slovenskej Ľupči. Tá ho v roku 1992 posunula do vedenia svojho nového spoločného podniku s nemeckou Degussou – firmy na výrobu aminokyselín pre výživu hospodárskych zvierat Fermas. Tej šéfuje dodnes, hoci Biotika podnik opustila a Degussa sa stala súčasťou ešte väčšieho koncernu Evonik.