Hoci má Slovenská sporiteľňa široký rozsah spoločensky prospešných aktivít i podporovaných projektov, špeciálnu stratégiu, oddelenie ani rozpočet Corporate Social Responsibility (CSR) nemá.

Čo si predstavujete pod spoločenskou zodpovednosťou firiem?

Ako hovorí príslušné opatrenie Európskej únie, podniky by sa nemali sústreďovať len na zisk. Nemajú zabúdať, že majú aj sociálne úlohy. Na jednej strane voči spoločnosti, na druhej strane smerom dovnútra, voči zamestnancom.

Potrebuje mať firma svoju stratégiu sociálnej zodpovednosti na papieri?

Osobne si myslím, že na to netreba žiadny kódex. Teraz je veľmi moderné robiť všetko podľa nejakého kódexu. Dôležitejšie je však žiť, teda podnikať podľa toho.

Slovenská sporiteľňa nemá vypracovaný koncept CSR, nemá ani samostatné oddelenie CSR. Prečo?

Všetko nemusí byť definované úplne jasne. Žiadalo by si to veľa času, ktorý možno investovať tak, že sa spoločnosti pomôže viac. Dôležité je ísť vzorom a žiť zodpovedne. Ak by sa definovala sociálna zodpovednosť firmy a brali by sa pritom do úvahy všetky kritériá, bola by z toho hrubá kniha, ak nie viacero kníh.

Mnohé nadnárodné firmy také knihy majú. Majú prepracovanú stratégiu CSR, robia nezávislé audity, vydávajú správy...

Písať kódexy, neskôr robiť reporty o tom, ako plníme kódexy, a potom spraviť konkurenciu kódexov nemá význam, ak sa na konci nič nespraví. Dôležité je, že sa niečo stane, a nie, že máme kódex. Hendikepovaný človek nemá nič z toho, že máme kódex. Študenti chcú študovať v zahraničí. Potrebujú pomoc. Teraz. Nie zajtra, keď budú hotové kódexy.

Majú význam v západnej Európe populárne rebríčky CSR?

Kde nie sú merateľné kritériá, mám obavy, ako to funguje. Podľa mňa sociálna zodpovednosť nie je otázka konkurencie. Musí byť samozrejmá pre nás všetkých. Má fungovať automaticky.

Tam niekde leží hranica medzi filantropiou a public relations (PR)?

Áno. A medzi tým – chcieť byť naozaj zodpovedný. Nielen tváriť sa tak na verejnosti a rozprávať o tom. Rozprávať je jednoduché. Robiť je viac.

No Slovenská sporiteľňa o filantropickým aktivitách rozpráva...

Ak robíte niečo navonok, je dôležité, aby klienti chápali, že je to pre dobro spoločnosti a niečo jej to dá. Rovnako to musia chápať zamestnanci. Preto je dôležité mať jasnú komunikačnú stratégiu.

Je sponzoring vo vašej firme súčasťou spoločensky zodpovedného podnikania?

Určite. Keď si pozriete projekty, ktoré financujeme, sú to tie, na ktoré štát nemá alebo nechce mať peniaze. My ho do veľkej miery suplujeme. Sme najväčšia banka na Slovensku a z toho nám plynú úlohy voči spoločnosti. Jednou úlohou je sponzoring, druhou participovať na rozvoji bankovníctva.

Nie je sponzoring skôr marketingová aktivita? Keď sa na akcii financovanej bankou objaví jej logo, máte z toho komerčný efekt...

Myslím, že je to tak správne. Keď ako ekonomický podnik investujete veľa peňazí, chcete za to niečo naspäť. Podľa hesla Rob niečo dobré a rozprávaj o tom. Len darovať, to si ako ekonomický podnik nemôžeme dovoliť. Tiež si myslím, že by to nebolo dobré pre spoločnosť.

Prečo?

Pretože motivujeme aj iné podniky, aby niečo robili. Keď o tom noviny a televízia informujú, dávajú tiež správu: je nutné niečo robiť. Sú tam problémy, sú tam hendikepovaní. Nemôžeme dať milióny bez možnosti o tom rozprávať. Na jednej strane je to priama reklama, na druhej strane niečo, čo robíme pre náš imidž.

Z čoho vychádza vaša motivácia? Je to súčasť marketingu a PR alebo filantropické cítenie, ktoré chcete komunikovať?

Takto sa to nedá rozdeliť. Povedala by som 50 na 50. V našom ekonomickom svete si nemôžete dovoliť len darovať. Ako by to materská firma vysvetlila investorom? No, dali sme dar, preto máme nižší zisk, preto máte nižšie dividendy a cena akcií ide dole. V našom svete sa to nedá. Bohužiaľ.

Je nejaká hranica, za ktorú by ste pri komunikovaní svojich aktivít nešli?

Pri niektorých projektoch akceptujeme, že nebudú zverejnené. Napríklad charitatívny dar. Od inštitúcií ako divadlá či filharmónia však očakávame, že vedia, že ten, kto niečo dá, chce za to niečo mať.

Stáva sa, že firmy dávajú na komunikáciu dobročinnosti viac ako na sám projekt. Nebolo by zodpovedné zverejňovať výšku výdavkov na PR?

Je to rozhodnutie každého podniku. Máme zodpovednosť za spoločnosť. No spoločnosť by nemala kontrolovať, či dávame dostatočne. V našom prípade ide na komunikáciu určite menšia suma, ako dáme do samého účelu. Inak by to bola hlúposť.

Veľa firiem dáva peniaze na sponzoring a charitu. Dá sa povedať, že tým sa už správajú spoločensky zodpovedne?

Otázka je, ako to definujete. Len sponzorstvo nestačí. Podnik musí podľa princípov zodpovedného podnikania žiť. To znamená – správať sa ako poriadny občan. Ide tiež o to, ako podniká, či chce podnikať dlhodobo a do akej miery interpretuje zákony vo svoj prospech. Či niekedy nepovie: dobre, to by mohlo ísť, ale nie je to to, čo chcel tvorca zákona dosiahnuť. V tejto oblasti si dávame pozor.

Súčasťou CSR je aj zodpovednosť voči klientom. Nebolo by od banky spoločensky zodpovedné znížiť rozpätie úrokových mier na úvery a vklady?

Očakáva sa, že keď majú banky veľký zisk, musia ho rozdeliť. Ja sa pýtam, prečo to platí len v bankovníctve. Nikto sa nespýta audítorov, právnikov, výrobcov potravín. Pozrite si súčasnú štruktúru našich podnikateľov. Pozrite si, či sú naozaj pripravení na vstup do EÚ a na konkurenciu. Tiež si pozrite rating slovenských podnikov. To znamená, že nemôžete mať rovnaké rozpätie ako v iných krajinách. Keď ako banky chceme byť zodpovedné, musíme vytvárať rezervy na budúce obdobie. Erste Bank má akcionárov mimo skupiny a pre tých pracujeme. Keď im nedáme, čo očakávajú, predajú akcie.

Je to teda zodpovednosť voči akcionárom?

Určite. A voči zamestnancom. Keď ide cena akcií dole, podnik má problémy, v konečnom dôsledku to má vplyv napríklad na počet zamestnancov.

Môže banka vo svojej činnosti zohľadňovať aj environmentálny aspekt?

Je to veľmi ťažké. Keď povieme, že financujeme len podniky, ktoré majú také pravidlá, môže sa stať, že prídeme o biznis. Jeden z našich akcionárov, EBOR, má pravidlá, podľa ktorých musíme podnikom položiť otázky, či spĺňajú environmentálne štandardy. Nemôžeme napríklad financovať jadrovú energetiku.

Darí sa vám pri kontrole podnikov, či vyhovujú pravidlám?

V Slovenských elektrárňach napríklad financujeme len projekty, ktoré nesúvisia s Jaslovskými Bohunicami. No v konečnom dôsledku nemáme vplyv na to, kam peniaze idú. Máme pravidlá, ale otázka je, ako ich môžeme kontrolovať.

Dá sa poskytnutie úveru podmieniť environmentálnym certifikátom?

Dá, ale na druhej strane veľa podnikov na Slovensku certifikáty nemá. Viete, certifikáty sú fajn, ale tiež nehovoria všetko. V konečnom dôsledku to však nie je zodpovednosť bánk, ale zodpovednosť podnikov a vlády.

Sú efekty budovania imidžu pomocou spoločensky zodpovedného podnikania merateľné? Opláca sa to?

Aký vplyv to má na imidž, je veľmi ťažké povedať. Rada by som mala nejaké ukazovatele, ale nemám.

Podľa českej tlače napríklad T-Mobile venoval na projekt pre zrakovo postihnutých 200-tisíc eur, pričom trhová hodnota PR akcie bola trojnásobná. Rátate aj vy benefity takým spôsobom?

Takto sa to merať nedá. Museli by ste sa spýtať klientov, či si kvôli tomu otvorili účet alebo kúpili náš produkt. Klient určite nepovie: dali ste peniaze do nemocnice, a preto si teraz u vás kúpim podielové listy.

Viaže vás k dobročinným aktivitám privatizačná zmluva?

Erste Bank sľúbila dať istú sumu peňazí do niektorých oblastí. Bolo to na päť rokov.

Dá sa očakávať, že po uplynutí piatich rokov – čo je zanedlho – sa to zmení?

Keď Erste Bank v roku 1918 vznikla, bola spoločenská zodpovednosť priamo zabudovaná v myšlienke sporiteľne. Majú ju všetky sporiteľne v Rakúsku. Je to základ aj v našej skupine. Preto nepredpokladám, že po piatich rokoch povieme: koniec, nič, dovidenia. Do akej miery budeme pokračovať, o tom je teraz predčasné hovoriť. Musíme to prediskutovať s našou matkou.

Foto – Miro Nôta

PÔŽIČKA na čokoľvek od 300 do 4300 eur