Písal sa rok 1983, keď magazín US News & World Report vydal prvý ranking vybraných vysokých škôl v USA. Na verejnosti zožal obrovský úspech a odvtedy popularita rebríčkov stúpa. A to nielen v krajinách, kde sa za vysokoškolský diplom platí a kde nedostatočná orientácia v ponuke škôl môže vyjsť vysokoškoláka poriadne draho.

Medzitým sa z prvotných jednoduchých rankingov stali rozsiahle podrobné publikácie s desiatkami strán. Vydávajú ich renomované časopisy a denníky. Vychádzajú i špecializované celoeurópske či svetové rebríčky zamerané výlučne napríklad na právnické alebo ekonomické školy, prípadne na štúdium MBA.

Slováci museli na rebríček čakať. Pred dvoma mesiacmi zverejnila správu o kvalite vysokých škôl aj s rankingom fakúlt za rok 2004 Akademická rankingová a ratingová agentúra (ARRA). Agentúra avizuje, že svoj prvotný počin bude postupne rozširovať a skvalitňovať.

NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:
• Kalkulačka eTRENDU: Zostavte si vlastný rebríček vysokých škôl
• Šesť skupín, šesť víťazov
• Školné stroskotalo, vznikol ranking
• Bez finančných prostriedkov to nejde
• Vedecký potenciál s rezervami
• Málo do cudziny i na Slovensko

Až ARRA.

Počin agentúry nie je na Slovensku úplne priekopnícky. V 90. rokoch minulého storočia začala Akreditačná komisia zaraďovať fakulty podľa ich výkonu vo vede i vzdelávaní do štyroch výkonnostných tried.

Podľa pôvodných plánov komisie i ministerstva školstva sa mali od tohto rozdelenia na fakulty v budúcnosti prideľovať aj štátne peniaze. Kvalitní mali byť za svoju kvalitu aj odmenení.

Táto iniciatíva Akreditačnej komisie však trvala len pár rokov, druhé tisícročie neprežila. Odvtedy nikto podrobnú analýzu kvality slovenských vysokých škôl neurobil. Až vlani v decembri ARRA.

V porovnaní s postupom bývalej Akreditačnej komisie však zvolila úplne inú metodiku aj kritériá. Zozbierala verejne dostupné informácie o takmer sto fakultách na devätnástich verejných vysokých školách.

Vyhodnotila ich podľa vopred stanovených kritérií, na ktorých pracovali odborníci zo Slovenska aj zo zahraničia. Inšpirovala sa rebríčkami, ktoré v Nemecku, USA či Kanade zverejňujú renomované médiá.

No niektoré v zahraničí bežne vyhodnocované parametre sú na Slovensku zatiaľ nereálne. V USA napríklad vyhodnocujú nástupné platy absolventov jednotlivých škôl alebo sa na ich názor na kvalitu škôl pýtajú významných domácich profesorov.

Napokon analytici ARRA výsledky zosumarizovali do vyše stostranovej analýzy aj s poradím od najlepších po najslabších. Úroveň slovenského vysokého školstva odhalili vo vyše dvadsiatich kritériách.

Volili ich tak, aby vypovedali o kvalite bádania na škole a aj o tom, v akom prostredí univerzita vzdeláva. Fakulty rozdelili do skupín podľa ich charakteru a zamerania. Bezpredmetná je preto kritika, že sa porovnávalo neporovnateľné.

ARRA chce v tomto roku správu zopakovať a rozšíriť ju o niektoré vedecké kritériá. Rada by pridala aj prieskum medzi študentmi o tom, aký komfort im ponúkajú ich fakulty.

V prvej edícii svojej správy chcela zohľadniť i názory zamestnávateľov. Tento plán stroskotal na nízkom záujme spoločností, ktoré ARRA oslovila v spolupráci s TRENDOM a so Združením pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov.

Firmy nevyužili šancu a nepričinili sa o to, aby nabúrali bariéru, ktorú zvyknú často kritizovať: chýbajúce prepojenie škôl a trhu práce.

Nezaujíma ma.

ARRA pripravila užitočné čítanie najmä pre stredoškolákov, ktorí rozmýšľajú, kam ísť študovať. Zaujať by mala aj zamestnávateľov, inšpiráciu pre svoju prácu nájdu v tabuľkách, grafoch a analýzach i rektori.

Viacerí sa však zatiaľ k počinu ARRA stavajú vlažne. Veľa pripomienok doteraz vzniesli tí slabší a tí, čo sa cítia na viac. No napríklad rektor Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Daniel Kluvanec vyjadril ochotu s predstaviteľmi ARRA diskutovať.

Najradikálnejšie zareagoval rektor Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a nový predseda Banskobystrického samosprávneho kraja župan Milan Murgaš. Prácu ARRA odmietol a vraj ho ani vôbec nezaujíma.

Ako jedinú inštitúciu oprávnenú hodnotiť vysokoškolskú kvalitu rešpektuje Akreditačnú komisiu. Ak by M. Murgaš názor zmenil, v štúdii ARRA sa dočíta, v čom všetkom patrí jeho univerzita k slovenskému podpriemeru.

Ostatní kritici až tak ďaleko nezašli. Prezident Slovenskej rektorskej konferencie Vladimír Báleš vyhlásil, že hodnotenie z dielne ARRA víta, no treba ho brať s rezervou.

Bývalý predseda Akreditačnej komisie a profesor na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Miroslav Urban autorom správy vyčíta viacero metodických nedostatkov a nesúhlasí s výsledným ohodnotením svojej ani viacerých iných univerzít.

Viacerí rektori sa zasa snažili svoje horšie hodnotenie vysvetliť výčitkou, že ARRA vo svojej metodike diskvalifikovala mladšie fakulty. A keďže oni majú aj fakulty založené len pred niekoľkými rokmi, nemohli objektívne skončiť lepšie.

Pravda je, že tri kritériá v hodnotení ARRA išli až jedno desaťročie do histórie a zvýhodnili tak staršie pracoviská. No ostatných takmer dvadsať kritérií dalo rovnakú šancu mladým aj starým, brali totiž do úvahy výlučne nedávnu minulosť.

Radšej podrobne.

Ako na tom teda slovenské vysoké školy podľa ARRA v roku 2004 boli? Autori analýzy o ich stave spísali relatívne smutný príbeh. Hoci ich prvotne nechceli porovnávať s cudzinou, odstup od zahraničia sa ukázal sám a veľmi jasne.

Pohľadu za hranice sa teda nevyhli. Ukazuje, že až na pár výnimiek neexistuje na Slovensku jediná verejná inštitúcia poskytujúca vysokoškolské vzdelanie, ktorá by ako celok mohla súťažiť s kvalitnými zahraničnými vysokými školami.

Zaostáva hlavne vedecký potenciál slovenských univerzít. Do svetových rebríčkov by sa nedostala ani jedna z nich. Neprešla by vstupným testom, ktorý vyžaduje splnenie aspoň základných požiadaviek.

Konkrétne, slovenské školy majú v porovnaní so zahraničím menej publikácií, pedagógov s titulom PhD., doktorandov i zahraničných študentov. Neplatí to však pre každú fakultu.

Za týmto zovšeobecnením sa totiž skrýva veľmi pestrá spoločnosť slabých aj vynikajúcich pracovísk. Mnohé naozaj nerobia prakticky žiadnu vedu, no pár patrí k európskej elite.

Úroveň sa výrazne odlišuje na jednotlivých školách, ale aj medzi príbuznými fakultami z rôznych škôl. Stáva sa často, že jedna fakulta na tej istej univerzite patrí vo svojej skupine k slovenskej špičke, iná zase k podpriemeru. Viac ako výsledný rebríček vysokých škôl teda o úrovni napovie podrobnejšia analýza čiastkových výsledkov fakúlt v jednotlivých kritériách.

Publikácie.

Ak je reč o vede, o jej úrovni vypovedá hlavne publikačná činnosť. ARRA ju merala napríklad množstvom publikácií v celosvetovo dostupnej databáze Web od Knowledge na jedného tvorivého zamestnanca fakulty za posledných desať rokov.

Jedno z mála pozitívnych zistení potvrdzuje, že za toto obdobie ročný počet takýchto publikácií na slovenských vysokých školách mierne stúpol. Už menej poteší fakt, že vlani napísal jednu publikovanú prácu iba každý deviaty z vyše 11-tisíc učiteľov, vedeckých a umeleckých pracovníkov na všetkých verejných vysokých školách.

Za celú predchádzajúcu dekádu na jedného pracovníka pripadá v priemere jedna kvalitná publikácia. Za týmto číslom sa skrývajú aj takí, ktorí nepublikovali nič.

Takisto ako autori, ktorí publikujú pravidelne a v uznávaných časopisoch. Že slovenské vedecké práce si v zahraničí veľmi nevšímajú, potvrdilo aj ďalšie kritérium – ohlas na tieto publikácie.

Jedna tretina zo všetkých vyše jedenásťtisíc slovenských prác za posledných desať rokov nebola citovaná ani raz. Dokonca si na citácie nespomenuli ani sami autori.

Pedagógovia.

O úrovni pedagógov a vedcov na univerzitách napovie nielen to, čo a ako úspešne publikujú, ale aj aký majú titul. Iba necelá polovica, presne štyridsať percent učiteľov na slovenských verejných univerzitách, má titul PhD. alebo jeho ekvivalent.

Nebolo by to také zlé, ak by sa o tento titul práve pokúšalo veľa mladých učiteľov. Realita však tomu nenasvedčuje. Pritom ani učiteľ s titulom PhD. nezaručuje, že jeho fakulta bude excelentná vo vede.

Titul totiž úspešnosť pri publikovaní či citáciách ovplyvňuje len veľmi slabo, odhalila na slovenskej akademickej pôde ARRA. Neplatí ani to, že dlhšie existujúce fakulty si už vybudovali kvalitné pedagogické zázemie a majú teda vyšší podiel učiteľov PhD.

Pedagógovia s titulom PhD. sú po fakultách roztrúsení veľmi nepravidelne. Najväčší rozptyl je medzi spoločensky zameranými fakultami, nezaostávajú ani humanitné a prírodné.

Výrazné rozdiely sa objavujú aj pri porovnaní výskytu profesorov a docentov, teda učiteľov s najvyššou kvalifikáciou. Viac ako polovicu pedagogického zboru zostavenú z tejto elity majú len tri zo sto fakúlt.

Doktorandi a študenti.

Ak by boli slovenské univerzity v medzinárodnej konkurencii výborné, chceli by na nich študovať aj študenti zo zahraničia. Nechcú. Študenti spoza hraníc sú na slovenských fakultách výnimočný jav.

Vlani tvorili v priemere jedno percento všetkých vysokoškolákov. Na pätnástich fakultách nevideli dokonca ani jedného. Naopak, len na štyroch tvoria aspoň desatinu všetkých poslucháčov. Najhoršie sú na tom spoločensky zamerané fakulty.

Na slovenských univerzitách je aj málo doktorandov. Keď sa ich počet porovná s celkovým počtom denných študentov, tak len tri fakulty mali vlani na desať študentov aspoň jedného.

Najväčší podiel fakúlt s výsledkom rovným nule sa vyskytuje medzi spoločenskými a humanitnými odbormi. Tie spolu s technicky zameranými fakultami vykazujú aj najväčšie rozdiely medzi najlepšou a najslabšou fakultou.

Lekárske a pôdohospodárske fakulty sa naopak vzájomne odlišujú najmenej. Je pritom alarmujúce, upozorňuje ARRA, že najviac doktorandov majú tie pracoviská, ktoré neprodukujú prakticky žiadnu vedu – chýba im k tomu dostatok publikácií, citácií aj grantov.

Nebezpečné.

ARRA upozornila aj na niektoré tendencie, ktoré majú dve spoločné črty. Chýba im logika a pre vysokoškolské vzdelávanie sú nebezpečné.

Ukážkovým príkladom je odmeňovanie vysokoškolských pracovníkov. Výška mzdy totiž nijako nesúvisí s kvalitou vedy, ktorú zamestnanci škôl produkujú.

Odmeňovanie bez zjavnej väzby na kvalitu je vizitkou rektorov a dekanov. Rovnako ako úspešnosť podnikania vysokej školy. Univerzity sa zatiaľ využívať podnikanie vo svoj prospech nenaučili. Druhá vec je, že často buď nemajú, alebo si nevedia zohnať partnera z biznis sféry.

A tak aj najúspešnejšia Slovenská technická univerzita v Bratislave dokáže z podnikania zafinancovať ani nie tri percentá celkových výdavkov na svoju hlavnú činnosť. Okrem druhej najlepšej Univerzity Mateja Bela z Banskej Bystrice v tejto kategórii neprekročili ostatné školy jednopercentnú hranicu. Dokonca Univerzita veterinárskeho lekárstva si vlani nedokázala zarobiť ani na výdavky spojené s podnikateľskými aktivitami a vykázala stratu.

Trochu úspešnejšie dokážu školy získavať na vedu a vzdelávanie financie z vedeckých grantov. Napriek tomu za zahraničím zaostávajú. Svetová špička, anglická Oxfordská univerzita, vie až polovicu rozpočtu pokryť z grantov, priemerné svetové školy zhruba štvrtinu.

A slovenský víťaz, Technická univerzita vo Zvolene, necelých osem percent. Poľahčujúca okolnosť je, že na Slovensku bude možné vo voľnej súťaži získať podstatne viac peňazí na vedu až tento rok.

Ministerstvo školstva by mal znepokojovať zasa fakt, že štátna dotácia sa školám stále neprideľuje v prvom rade podľa kvality vzdelávania a vedy. Hoci v kritériách na rozdeľovanie štátnej dotácie váha kvality rastie a vlani podľa rezortu školstva sa na základe kvality rozdeľovalo už takmer tridsať percent všetkých prostriedkov.

Rezort však sľubuje, že financovanie vedy nadviaže na podrobné hodnotenie kvality v komplexných akreditáciách. Ich výsledkom bude rozdelenie škôl na tri kategórie –výskumné univerzity, univerzity a neuniverzitné školy.

Toto hodnotenie má robiť Akreditačná komisia. Kritériá pre takéto hodnotenia však stále nie sú definitívne schválené. A okrem toho jej prvé kompletné výsledky prídu až o šesť rokov, pričom nie je jasné, ako na ne nadviaže financovanie.

Ilustračné foto – Miro Nôta